Environmentalizmus v podstate popiera, že celé dejiny našej planéty, stav a tvar súše, vodstva, štruktúra živočíšnych a rastlinných druhov, vývoj atmosféry atď. sú predmetom permanentného procesu zmien, vyvolaných tak zložitými endogénnymi prírodnými mechanizmami, že ich v súčasnej dobe nedokážeme ani popísať. Nehovoriac o exogénnych faktoroch, ktoré nedokážeme nijak ovplyvniť, ako napríklad pôsobenie Slnka. Nie je to žiadna ekologická veda ako sa na prvý pohľad zdá. Ide skôr o ideológiu alebo dokonca náboženstvo, ako environmentalizmus pomenúva americký spisovateľ Michael Crichton. Veď majú aj svoju apokalypsu. Zdá sa, že environmentalisti neberú do úvahy, že veľká časť súše je výsledok uvedomelej ľudskej činnosti, a tým v podstate nechránia žiadnu pôvodnú prírodu ale historický produkt ľudskej činnosti.
Je treba podotknúť, že neexistuje žiadny vopred daný optimálny stav sveta, ktorý máme povinnosť chrániť. Stav sveta je spontánnym výsledkom spojenia obrovského počtu faktorov. Pre environmentalizmus je však zrejme podstatné vyvolať pocit ohrozenia, predzvesť nebezpečenstva netušeného rozsahu a akútnosť hrozby. Pri atmosfére tohto typu vzniká povinnosť jednať rýchlo a hneď, nezdržovať sa maličkosťami, nezaoberať sa nákladmi, ktoré budú opatrenia vyžadovať, rozhodovať priamo a to tými, ktorí vedia ako na to. Teda aspoň sú tak širokej verejnosti naservírovaní.
A práve tu je vhodné položiť si otázku, či ide o nezištný dobrý úmysel alebo o presunutie moci z rúk demokracie, do populistických rúk environmentalistov. Ekológia a environmentalizmus nieje jedno a to isté. Na to by sme v týchto časoch nemali zabudnúť. Václav Klaus napísal peknú myšlienku. Tvrdí, že dnešná doba plná informačných tokov a informačných technológií je skôr dobou dezinformačnou. Paradox.
