Ruský orchester hneď spočiatku udrel. Presnosťou, tónom, aj kontrolovanou silou. Čajkovského Koncert pre klavír a orchester č. 1 b mol je komplikované dielo. Technikou, i emočne. Skladateľ svoje diela nechal utápať vo svojich zložitých citoch a útrapách. No nikdy nie neprofesionálne. Svoje myšlienky sformoval do štýlu, ktorý dielo stavia na vrchol. Klavirista Alexander Sinchuk je bez pochyby skúsený a ťažko mu niečo vytknúť na technike. Každý jeden tón mal aj v búrlivých gradáciách svoju vlastnú autonómnosť. Emotívne však kvitol počas celého koncertu. Akoby sa čoraz viac ponáral do Čajkovského duše. Akoby každý nový motív, každá nová figúra ukázala nový obraz zo skladateľovho života a prehlbovala tak samotný súcit. Dirigent Dmitri Jurowski držal v rovnováhe orchester aj klavír a zdalo sa, že bez väčšej námahy.
Ďalšie zložité emócie, v ešte abstraktnejšej symfónii. Šostakovičova Symfónia č. 7 C dur je často označovaná ako Leningradská. Šostakovič tento súvis popiera, no každopádne, už zo začiatku v ostinátnom basovom parte a rytme, ktorý sa hrozivo plazí je ťažko nevidieť blížiace sa nebezpečenstvo. Nad ním variuje motív, ktorý ukazuje svoje rôzne tváre. Ako mŕtvy vojak, ktorého jeden nazve obeťou a iný vojnovým hrdinom. Všetky tieto tváre sa postupne spájajú, prelínajú sa motívy a vrcholia v jednom obrovskom pohrození plechových nástrojov. Orchester bol aj v tom najväčšom chaose expresívnosti neuveriteľne jednotný. Ako keď poviete o aute, že má citlivý pedál, niečo podobné by ste mohli povedať o tom ako sa k nemu dirigent správal. V jeho reakciách ste rozoznávali úrovne dynamiky až človek začal rozmýšľať čo sa stane, ak skutočne začne od orchestra niečo vydupávať. Jedná sa o poslucháčsky náročne dielo, aj pre svoju dĺžku. No orchester pasáže nijakým spôsobom nehltal a nenechal poslucháča oddýchnuť.
Symfonický orchester mesta Moskvy ukázal profesionalitu. Spočiatku akoby chladnú, no emotívnosť odkrývali kúsok po kúsku a s obrovským výrazom precítili skutočne to, čo im ako národu je cenné.
