Povojnové obdobie prinieslo čierny závoj, ktorý humor vyformoval na tragikomickosť a veselé melódie prefarbil na melanchóliu. Maďarsko-rakúsky skladateľ Györgi Ligeti a jeho Concert Românesc z roku 1951 nie je výnimkou. Skladateľ vytieňoval rumunské ľudové prvky do rôznych podôb, niekedy až na spôsob „hudobnej karikatúry“, keď z tejto takzvanej „ľudovosti“ vytiahol niekoľko znakov, ktoré povýšil a nechal ich rozmanito pôsobiť. Dynamické spektrum sa preplieta so spektrom rytmickým a vzniká tak obrovská hravosť s melódiou a štýlom vidieckych kapiel. Orchester sa tomu veľmi ochotne prispôsobil a nechal so sebou mávať podľa taktu dirigenta Leoša Svárovského, ktorý obe spomenuté spektrá elegantne ustrážil. Zároveň je ťažké nespomenúť Ivana Ženatého, ktorý svoje sólové husľové pasáže frázoval ľudovo veľmi autenticky a živo.
Bohužiaľ, koncert by sa dal vložiť do sendvičovej formy. Temperamentná Sinfonietta A dur op. 5 Sergeja Prokofieva má jasnú štruktúru, kde sa téma opakuje v každej časti a má tradičnejší výraz oproti prvému dielu večera. Nachádza sa v období, keď so skladateľom mávalo kúzlo chromatiky a disonancie. No po rytmickej stránke akoby ešte nedozneli ozveny Györgyho Ligetiho. Rané dielo, ktoré ešte neoplýva Prokofievovým zložitejším rázom orchester podcenil, čo sa odzrkadlilo na výslednej, jednoliatej interpretácii. Istota jednotlivých hráčov uhladila skupinovú nevyrovnanosť a vytvorila tak rovnú, nemeniacu sa hladinu. Paradoxne sa tu orchester potopil sám svojím vlastným vynikajúcim výkonom v predchádzajúcom a nadchádzajúcom diele. Pri Slovenskej filharmónii sa zdá, že čím zložitejšie dielo, tým viac sa mu dostáva pozornosti.
Nasledovalo jedno z najhranejších diel Antonína Dvořáka, Koncert pre violončelo a orchester h mol, op. 104. Pobyt v New Yorku počas tvorby vyvolal obrovskú túžbu po domove, ktorá sa v hudbe odzrkadľuje. Pestrofarebná a citovo plná melodická linka, pre Dvořáka tak charakteristická, je napriek očakávanému koncertantnému štýlu takmer rovnocenná medzi orchestrom aj violončelom. Antonín Dvořák našiel zvláštny kompromis, kde sólové violončelo vytvára podklad a zároveň je mu daný priestor, ktorý orchester nezatieni. Orchester Slovenskej filharmónie túto súhru pochopil. Priestor vedel ponúknuť a kde bolo treba, tam si ho zobral. Leoš Svárovský stelesnil váhy. Váhy, ktoré sa prikláňali na stranu vedúceho a v prípade potreby vyrovnávali sily. Zároveň si ustrážil pozíciu spojovníka medzi orchestrom a violončelom, ktoré mal v rukách japonský hudobný zázrak Dai Miyata. Dai Miyata má za sebou vystúpenia na svetových hudobných scénach a ocenenia. Okrem národných cien, ako prvý Japonec vyhral Rostropovičovu violončelovú súťaž v Paríži. To všetko mohol divák na koncerte cítiť. Skúsenosť, cit a ešte jednu podstatnú vec – zvuk. Dai Miyata hrá na violončele od známeho výrobcu, Paola Antonia Testoreho, z roku 1746. Je doba, keď mnoho hudobníkov doháňa nekvalitu vlastnej interpretácie, kvalitou zvuku. To však nie je tento prípad. Dai Miyata ukázal technicky precíznu hru a vedel, čo si k svojmu nástroju môže dovoliť a čo si môže dovoliť v rámci diela.
Jediné čo by snáď mohlo publikum v rámci večera zazlievať, je spomenuté jednoliate dielo Sergeja Prokofieva. No aj to koniec koncov orchester svojím výkonom dobehol na ostatnom programe a violončelista Dai Miyata pozlátil už zlatý výkon pri Dvořákovom diele.
Účinkovali:
Slovenská filharmónia
Leoš Svárovský – dirigent
Dai Miyata – violončelo
Program:
György Ligeti (1923-2006)
Doncert românesc
Sergej Prokofiev (1891-1953)
Sinfonietta A dur, op. 5
Antonín Dvořák (1841-1904)
Koncert pre violončelo a orchester h mol, op. 104
