Beethovenova predohra Kráľ Štefan sa dnes vyníma ako technická práca. Hravá rytmika a melódia, no nie tak hĺbavá ako sme na skladateľa zvyknutý. Avšak oslavný charakter, ktorý so sebou nesie pôsobil priam dojímavo, až k minulosti melancholicky v kontraste s nasledujúcim programom. Večer jednoducho začal v tradičných hodnotách netradičného Beethovena a jeho absolútnej hudby. Akoby sám skladateľ prišiel vzdať hold celému priebehu večera. Český dirigent Petr Altrichter si orchester elegantne ustrážil bez jediného zaváhania.
Španielská symfónia pre husle a orchester. Hviezda večera, huslista Ivan Ženatý si večer jednoznačne užíval. O jeho mieste na pódiu nebolo od začiatku až po koniec pochýb. Postavil sa a začal akoby rozsievať hudbu tým, ktorí jej boli hodný. Husle boli jeho hlasom a prsty hlasivkami. V niektorých častiach sa zdalo, že so skladateľom Edouardom Lalom sa stretol temperament diabolského Paganiniho, keď aj so samotným huslistom to zamávalo, čo sa ukázalo v pár štvrť-tónových odchýlkach. Ivan Ženatý však svojou čistou technikou hry ukázal jasné zdelenie. Na pódium prišiel, zanechal po sebe farby španielskeho ohňa, ktorým popálil celé publikum. Orchester mu podložil zázemie, od ktorého sa mohol odrážať a nemal problém s ním udržať tempo. Ako kulisy, z ktorých sa v priebehu deja sformuje druhá, rovnocenná postava a nakoniec objíma celý obsah, ktorý by bez nej neprežil a zanikol. Dirigent Petr Altrichter nepoľavil, nenechal nič náhode a svojim charakteristickým vystupovaním ustriehol dynamiku, ktorá bola pri tomto spoluznení viac ako dôležitá.
Vznešenosť, hrdosť i jazvy, ktoré zanechala história. Česká rapsódia. Aj progresívny Bohuslav Martinů postavil monument, hneď vedľa diel Smetanu a Dvořáka. Neuveriteľná pokora je vsiaknutá hlboko v centre celej rapsódie. Chvíľami rodenie samotného národa s výhľadom na jeho krásy. Občas nás oslepí lesk českej koruny, občas nás zarmúti pohlaď na slzy a natiahnuté lapajúce ruky a následne sa zatrblieta lesk zbroje a obrovská hrdosť. Barytón Ivan Kusnjer zaujal recitatívnu pozíciu, ako sprievodca českej krásy a požehnania. Slovenský filharmonický zbor mal váhu. Mal teplo svojho spevu, ktorý znel ako hlas ľudu, hlas národa, spievajúc jednotne. Kolosálne prvky, vyhrotené do výbuchov národných vízii, kde jeden ľud so vzájomnou láskou volá po svojom otcovi, svätom Václavovi. Marek Vrábel na organe rozšíril tieto vízie, keď zvuk organu preniesol obecenstvo do chrámových priestorov s prosiacim ľudom. Slovenská filharmónia zabezpečila výlet nacionálnej hrdosti a opäť nastolila otázku národnej hudby. Na druhej strane túto otázku ukázala ako irelevantnú, oproti samotnej hudbe, ktorá v zachytávaní nacionality zachytila prvky, ktoré otriasli celými základmi hudobného cítenia, keď každý poslucháč je na chvíľu o pár metrov vyšší.
Účinkovali:
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Petr Altrichter – dirigent
Jozef Chrabroň – zbormajster
Ivan Ženatý – husle
Ivan Kusnjer – barytón
Marek Vrábel - organ
Program:
Ludwig van Beethoven (1770-1827)
Kráľ Štefan, predohra op. 117
Edouard Lalo (1823-1892)
Španielska symfónia pre husle a orchester d mol, op. 21
Bohuslav Martinů (1890-1959)
Česká rapsódia, kantáta pre barytón, zbor, orchester a organ H. 118
