Pred niekoľkými dňami sa jeden z funkcionárov opozičných strán pán Lipšic verejne spytoval: „Prečo dnes strany, ktoré od novembra 1989, a hlavne po roku 1998 tlačili Slovensko dopredu, stratili podporu ľudí?“ Keď o svojej „stratenej podpore ľudí“ hovorí predstaviteľ opozície, prečo by predstaviteľ koalície Pavol Paška netvrdil, že oni (koalícia) s opozíciou rokovať nemusia, pretože voliči vo voľbách 2006 vraj dali mandát diametrálne odlišnému hodnotovému systému?! (8.2.2009, TA3).
Mýlia sa obaja páni, alebo každý z nich prekrúca fakty náročky. Pravdou ale je, že čo hovoria, zodpovedá tým mýtom, ktorým mnohí ľudia veria. Aké sú to mýty? Po prvé, že stredopravé strany v minulých voľbách prepadli, po druhé, že v nich stratili podporu ľudí oproti predchádzajúcim voľbám, a po tretie, že podporu ľudí strácajú aj po voľbách 2006 ešte viac.
Bude treba vydržať sumár faktov a zopár čísiel o postavení centristicko-pravicových strán za posledných 15 rokov až po súčasnosť, aby sme preverili, nakoľko sa tieto mýty opierajú aj o realitu, alebo ide o svetonázor, ktorý s faktami nemá spoločné nič. Pôjde o fakty triviálne, ale zdá sa, že ich neovládajú ani špičkoví politici, ako sa ukázalo aj v prípade pánov Lipšica a Pašku, hoci nie sú zďaleka jediní.
Parlamentné voľby 1994. Vladimír Mečiar a HZDS porazili centristicko-pravicové strany „na hlavu“, ak hovoríme o zisku jednotlivých politických strán. A porazili ich aj dovedna: 35 percent pre HZDS versus 19 percent pre KDH a DÚ spoločne. HZDS samotné vtedy porazilo dokonca celý front neskorších partnerov, teda slovenských politikov od stredu napravo plus SMK, a to v pomere 35% pre HZDS versus 29% pre KDH, DÚ a SMK.
Parlamentné voľby 1998. Slovenskí centristicko-pravicoví demokrati (parlamentní aj mimoparlamentní) sformovali širšiu spoločnú platformu SDK a odstavili Vladimíra Mečiara od moci. Ani táto širšia platforma neporazila HZDS nominálne: HZDS = 27 percent, SDK = 26,3 percenta. Keď ale k SDK prirátame spojenca SMK, skóre vychádza 35,5% proti Mečiarovým 27%, teda v opačnom pomere ako štyri roky predtým. Samozrejme, politicky – ale aj psychologicky – bolo najdôležitejšie, že (slovenskí) centristicko-pravicoví demokrati začali udávať tón v opozičnom priestore, dokázali vytvoriť širšiu formáciu, v ktorej hrali prím, a po prvýkrát od vzniku HZDS (ale až v tretích parlamentných voľbách po sebe!) zohrali s Mečiarom vyrovnanú volebnú partiu.
Prezidentské voľby 1999. Necelých osem mesiacov po parlamentných voľbách 1998 iba pokračoval mocenský súboj širokej pravo-ľavej protimečiarovskej demokratickej koalície s HZDS a Vladimírom Mečiarom osobne. Nomináciu tejto koalície si presadil kandidát deklarovaného politického stredu (strana SOP), z programového hľadiska skôr politického ničoho, ale de facto politickej ľavice: Rudolf Schuster. Centristicko-pravicová scéna sa síce nedohodla na jednotnej podpore, ale žiaden z dôležitých hráčov v tejto časti spektra nepostavil vlastného kandidáta a Rudolf Schuster zvíťazil s bezpečným náskokom.
Parlamentné voľby 2002. Takzvaná „hviezdna hodina“ slovenských stredopravých strán, ktorým však nahralo niekoľko faktorov, stojacich mimo nich. Presnejšie povedané: všetky, ktoré sa len dali, ba možno ani nedali predstaviť.
Pokiaľ ide o centristicko-pravicové strany, predovšetkým SDKÚ preukázala schopnosť mobilizovať svojich voličovu a získať výsledok, aký sa všeobecne neočakával. (O niečo lepší percentuálny volebný zisk SMK ako v predchádzajúcich voľbách 1998 čiastočne kompenzoval výsledok pre KDH, ktorý bol horší ako pri ich predchádzajúcej samostatnej kandidatúre v roku 1994.) SDKÚ a KDH získali spolu „len“ ¾ z volebného zisku SDK spred štyroch rokov, ale o 135 tisíc hlasov viac ako dostali do parlamentu slovenskí centristicko-pravicoví demokrati pred ôsmimi rokmi (1994). SDKÚ, podporovaná Demokratickou stranou, plus KDH spolu s SMK získali po štyroch rokoch vládnutia – a nie veľmi populárnych opatreniach a šokoch v postmečiarovskej ekonomike – o dvesto tisíc voličov menej ako SDK a SMK spolu v roku 1998, ale dovedna ich bol takmer jeden milión.
Počet odovzdaných hlasov porovnávam preto, aby som nevzbudil podozrenie, že chcem prikrášľovať fakty o úbytku voličov. Nechcem, lenže vo voľbách rovnako ako vo futbale, ktorým vraj rozumie každý, nerozhoduje koľko divákov na tribúne sme oslnili, ale koľko gólov sme dali my, a koľko sme dostali gólov od súpera – teda percentá v parlamente. V takomto rátaní získali slovenské centristicko-pravicové strany po štyroch rokoch vládnutia viac ako 23 percent hlasov voličov – o 3 percentá menej ako širšie volebné spojenectvo SDK pred štyrmi rokmi (1998), ale o 4 percentá viac než pred ôsmimi rokmi (1994). Všetky tri politické strany, členovia rodiny stredopravých strán EPP, teda SDKÚ/KDH/SMK, získali o jedno percento (!) menej ako SDK+SMK v roku 1998, a o vyše päť percent viac ako stredopravé strany KDH+DÚ+SMK v roku 1994.
Čo ovplyvnilo volebnú matematiku a povolebnú politiku zásadne, to boli predvolebné udalosti mimo centristicko-pravicového spektra. Po prvé: odtrhnutie sa Gašparovičovho HZD od HZDS krátko pred voľbami, čo Mečiarovi ukradlo zopár percent hlasov, ktoré však nakoniec prepadli, lebo HZD sa nedostalo do parlamentu. Po druhé: predvolebná škriepka a rozpad nacionalistov zo SNS, ktorí zostali za bránami parlamentu a nechali tak prepadnúť ich tradičný potenciál, ktorý sa pohybuje okolo 10 percent odovzdaných hlasov. Po tretie: Oproti predpokladom pohorel aj Smer, ktorý pôvodne ašpiroval na víťazstvo, ale po voľbách, slabý a bez spojencov, nemohol ašpirovať na nič, aj kvôli svojej – dovtedy nevídanej – agresívnej volebnej kampani. Pred voľbami mnohí prorokovali, že vládu bude zostavovať Smer, pričom všetci s výnimkou SDKÚ budú jeho potenciálnymi spojencami do vlády. Lenže nakoniec SDKÚ porazila Smer; HZDS znovu oslabilo; a namiesto SNS a HZD sa v parlamente objavila KSS, od prvej chvíle odsúdená na izoláciu... pretože Smer s ňou vtedy spolupracovať nemohol – a nikto iný nechcel.
Treba si súbeh týchto faktorov pripomínať, aby sme si zachovali triezvu hlavu: ako vlastne v roku 2002 vznikla možnosť, ktorú verejne nikto nepredpokladal, teda pokračovanie predchádzajúcej koalície postavenej na centristicko-pravicových stranách pod vedením staronového premiéra, politickým zaradením kresťanského demokrata. Nielen stredopravý politik by z toho mohol spyšnieť, ale aj slovenský centristicko-pravicový fanúšik a volič mohol na chvíľu podľahnúť ilúzii, ktorá sa neskôr – a dodnes - stane zárodkom jeho nereálnych očakávaní a predstáv.
Prezidentské voľby 2004 to potvrdili; vrátili centristicko-pravicovú scénu v jej stratégii o najmenej 10 rokov naspäť – a prakticky darovali úrad prezidenta do rúk politických síl, ktoré ho dovtedy ešte nemali. Chvíľami to vyzeralo tak, že celé širšie, nielen politické, ale aj spoločenské centristicko-pravicové demokratické prostredie podľahlo ilúzii, že keď sme na Slovensku takí „frajeri“ - a máme stredopravú reformnú vládu, ktorú nám závidia pre jej politický strih a reálne politiky všelikde v Európe -, povyskočíme si ešte vyššie. Najlepšie rovno do neba. Potenciálny volič centristicko-pravicovej orientácie mal takú širokú ponuku napospol vážených pánov (páni Kukan, Bútora, Mikloško), že si mohol zasúťažiť medzi sebou, čo aj využil. Korigovať toto dobrodružstvo nemohlo ani druhé kolo volieb, kam sa žiaden z kandidátov centristicko-pravicovej politiky a verejnosti nedostal.
Všetci si pamätajú, že jedinému reálnemu kandidátovi (pánovi Kukanovi) chýbalo na postup do druhého kola tri a pol tisíc hlasov, necelé dve desatiny percenta z celkového počtu odovzdaných hlasov. Už menej si pamätáme iné číslo, a to spoločný volebný zisk z prvého kola volieb: Eduard Kukan + František Mikloško + Martin Bútora = 697 721 hlasov...
... a volebný zisk kandidátov podporovaných vtedajšou opačnou stranou spektra: Vladimír Mečiar + Ivan Gašparovič = 1 092 806 hlasov.
V roku 2004 neexistovala žiadna skutočná spoločná vôľa stredopravých strán a občianskych aktivít presadiť svojho kandidáta do úradu prezidenta; existovalo množstvo čiastkových motívov, akými boli napríklad nezdravá ambícia (a pýcha), politický avanturizmus, či stráženie najväčšieho konkurenta (ktorým pre niektorých stredopravých politikov častokrát nie je najvzdialenejší ideový protivník, ale ich najbližší politický brat či bratranec).
Parlamentné voľby 2006 potvrdili v stredopravom priestore trend z predchádzajúcich parlamentných volieb. Treba však uznať, že zásluhu na tom nemajú ani tak všetci politici od stredu doprava, ani médiá či mienkotvorná elita alebo lobisti - ale najviac voliči. Tí už po druhýkrát volili triezvo a konzervatívne: odmietli malé strany a ich agilných lídrov, odmietli odpadlíkov od SDKÚ-DS, hoci jedni aj druhí mali dosť hlasných propagátorov, ktorí v nich videli záchranu či oživenie stredopravej politickej scény. Po voľbách 2006 väčšina médií a analytikov skonštatovala, že už zreteľne vidno kontúry tradičnej politickej scény, postavenej na dvoch pilieroch: vľavo Smer – vpravo SDKÚ-DS.
Zaujímavé je, a nie veľmi si už pamätáme, že hoci museli vládu opustiť, centristicko-pravicové strany dosiahli v týchto voľbách svoj najlepší volebný výsledok v dejinách samostatnej Slovenskej republiky! (Napriek tomu, že KDH ako strana dosiahla najhorší výsledok od roku 1994.) V roku 2006 získali SDKÚ-DS a KDH dovedna 26,6 percenta, čo bolo o tri desatiny percenta viac ako v roku 1998 celá SDK(!); a o tri percentá viac ako SDKÚ a KDH v roku 2002. Spolu s SMK to bolo 38 percent, teda o 3,5 percenta viac ako v roku 2002 a o 2,5 percenta viac ako v roku 1998. Najvyšší percentuálny zisk slovenskej stredopravej politiky od roku 1993 bol o to „vzácnejší“, že prišiel po ôsmich rokoch nepretržitej vlády. Z nich druhá polovica (2002-2006) bola v očiach voličov dokonca vládou programovo pomerne homogénnou, čo má síce veľkú výhodu pri presadzovaní vecných politík, ale veľkú nevýhodu z hľadiska komunikácie a imidžu. Na jednej strane totiž verejnosť aj médiá vnímali vládu ako politicky homogénnu; na strane druhej, keďže išlo o koalíciu štyroch samostatných strán, pred očami voličov sa neustále sporili tí, ktorí by sa sporiť (podľa mienky voličov) vôbec nemali, mali by držať spolu... a boli to v rokoch 2002-2006 konflikty krvavé, prakticky nepretržité, a vyústili až do konfliktu najťažšieho - do rozpadu centristicko-pravicovej koalície a do predčasných volieb. Z tohto hľadiska je veľmi otázne, ba vyslovene nerealistické hovoriť o neúspechu centristicko-pravicových strán vo voľbách 2006... alebo o strate voličov... alebo o sklamaní, ktoré centristicko-pravicový volič údajne signalizoval vo voľbách 2006 „svojim“ favoritom. Volebné výsledky tomu nenasvedčovali a voliči stredopravých strán naopak prejavili pomerne vysokú mieru volebnej lojality a konzervativizmus.
Ako teda vo svetle faktov vyzerajú tézy, ktoré som citoval na úvod a ktoré vyjadrujú pomerne rozšírené mýty?
Je pravdivá téza, že centristicko-pravicové strany „stratili podporu voličov“ vo voľbách 2006? Faktom je, že stredopravé strany získali v posledných voľbách doteraz najlepší percentuálny výsledok za 15 rokov a dostali do parlamentu doteraz najvyššie zastúpenie.
Je pravdivá téza, že stredopravé strany „stratili podporu voličov“ po voľbách roku 2006? Faktom je, že dnešných povedzme 13 percent pre SDKÚ-DS vo volebných preferenciách zo zhruba 70-percentnej reprezentačnej vzorky „rozhodnutých“ voličov v prepočte na nominálny počet podporovateľov znamená približne rovnaký počet hlasov ako vo voľbách 2006. Predchádzajúca komplikovaná veta oznamuje, že začiatkom roku 2009 mala SDKÚ-DS približne rovnaký počet sympatizantov ako bol reálny počet jej voličov v júni 2006. V prípade KDH (to je strana pána Lipšica) by sme sa dorátali k analogickému poznaniu, ba možno aj mierne lepšiemu – KDH sa v aktuálnych preferenciách pohybuje niekde medzi reálnym volebným ziskom v roku v roku 2002 a 2006.
Je pravdivá téza, že stredopravé strany boli v uplynulých voľbách prevalcované ľavicou? Nie je. Pravda je taká, že strana Smer v posledných voľbách nedosiahla žiaden oslnivý domáci volebný rekord. Po nepretržitej, demagogickej, nákladnej a médiami mimoriadne podrobne sledovanej „kampani“ počas prakticky dvoch volebných období získala strana Smer v roku 2006 toľko voličov, koľko SDKÚ/KDH v roku 2002; v roku 2006 strana Smer porazila slovenské centristicko-pravicové strany o 2,5 percenta (57 tisíc hlasov); a ak by sme zrátali percentá všetkých troch členských strán a spojencov z EPP (SDKÚ-DS/KDH/SMK), tak tieto získali vo voľbách 2006 o takmer 10 percent viac hlasov ako strana Smer. Ak by sme volebný výsledok strany Smer porovnávali s „hviezdnymi“ volebnými výsledkami na „jej“ strane politického spektra, tak strana Smer získala v roku 2006 menej hlasov voličov ako HZDS vo voľbách 1994 aj 1998. Strana Smer spolu s HZDS (pretože istá podobnosť a blízkosť oboch subjektov tu je) získali vo voľbách 2006 dokonca menej hlasov voličov ako samotné HZDS v roku 1998.
Samozrejme, z opačnej strany sa dá namietať, že po takmer troch rokoch súčasná opozícia síce nestratila, ale ani nezískala nič navyše. Je teda pravdivá téza, že stredopravé strany fatálne zlyhávajú, lebo nedokázali za takmer tri roky v opozícii získať na svoju stranu viac voličov? Nedá sa odpovedať jednoznačne, je to vec názoru. Jednoznačne sa ale dá povedať, že nejde o ojedinelý príklad z našej novodobej histórie. Nájdeme ho dokonca tam, kde by sme ho nečakali: u politických strán, ktoré si s populizmom, demagógiou a brnkaním na najnižšie pudy voličov starosti nerobia, ak vedú k popularite a percentám. Tri súčasné vládne strany - Smer, HZDS a SNS - získali vo voľbách 2006, po dvoch volebných obdobiach v opozícii, rovnaký počet hlasov voličov, ako získali tie isté strany vo voľbách 2002 (SNS vtedy zastupovali 2 strany). Inými slovami, po štyroch rokoch vlády údajnej nesociálnej „krajnej pravice“ nezískala opozícia (Smer/SNS/HZDS) v roku 2006 na svoju stranu viac voličov, ako ich získala v roku 2002.
Chce sa tu hádam vysloviť téza, že strana Smer je vlastne priemerná a nie veľmi úspešná, zatiaľ čo stredopravé strany majú byť so sebou spokojné?
To iste nie. Lenže iba triezve čítanie faktov dáva návod na odpoveď, čo sa dnes vlastne deje. Napríklad, že hegemonistické postavenie, ktoré si strana Smer dnes užíva, a tieň, ktorý vrhá prakticky na celý zvyšok politickej scény, nepramení z oslnivého volebného výsledku v minulých voľbách, ale zo všeobecne očakávaného volebného výsledku Smeru v budúcich voľbách. S tým súvisí, a Smeru mimoriadne nahráva v jeho politickom imidži, že obaja jeho koaliční partneri mu iba politicky nedôstojne sekundujú: spory vo vláde, ktoré voliča akejkoľvek politickej strany nesmierne rozčuľujú, sú väčšinou neviditeľné – a keď k nejakým doteraz došlo, väčšinou vyzerali tak, akoby ich zorganizoval menší koaličný partner nie na svoj úžitok, ale v prospech Smeru. Alebo ešte inak: spory obchodné sa riešia za kulisami, žiaden z partnerov ich nemá záujem „politizovať“, a spory politické neexistujú, lebo HZDS ani SNS nemajú v zásade nič, čo by sa dalo nazvať vlastnými politikami (v zmysle policies).
Svoje súčasné hegemonistické postavenie si bude strana musieť Smer potvrdiť v budúcich voľbách. Zatiaľ to vyzerá tak, že k tomu smeruje. Podčiarkujem: vyzerá... Faktom totiž je, že strana Smer doteraz nepatrila k volebne mimoriadne efektívnym. Keby získala vo voľbách 2006 toľko hlasov od voličov, koľko jej dlhodobo avizovali preferencie, nemala by 29 percent, ale už vtedy takmer 40 percent. Aktuálnymi preferenciami strana Smer pokrýva veľkú časť svojho potenciálu, ktorý má prakticky od svojho vzniku extrémne vysoký. Od počiatku, ale zvlášť po roku 2002, to bol potenciál „objať“ nielen všetkých bývalých voličov SDĽ, ale aj voličov rôznych výhonkov extrémnej ľavice, odchádzajúcich voličov od HZDS, ako aj časť voličov, ktorí sa v minulosti zvykli utiekať k rôznym „novým“ alebo tzv. „marketingovým“ stranám (akými boli SOP alebo ANO). To znamená, že dnes sa k Smeru v prieskumoch verejnej mienky naozaj hlási viac ľudí ako v minulosti, kedy s ňou sympatizovali iba latentne (napríklad ako „druhý hlas“, ak by mali takú možnosť) - ale so Smerom sympatizovali už v minulosti, takže nespadli z neba, a nič nenasvedčuje tomu, že by húfne prebehli od stredopravých strán!
Na „opačnom brehu“ dnes voliči podporujú stredopravé parlamentné strany približne v takom počte, v akom ich podporujú už zhruba desať rokov (pri každých parlamentných voľbách), takže nemožno hovoriť o príleve sympatizantov (voličov), ale ani o ich úbytku, a už vôbec nie markantnom.
Je to dosť, alebo málo? Aké realistické ciele môže mať slovenská stredopravá politika do parlamentných volieb 2010? A na čo by mohli tieto ciele stačiť?
(Pokračovanie.)
