Prešla som okolo pár domov. Kráčala som stále ďalej až kým som neprišla k úzkemu potôčiku. Zrazu som začala vnímať: čľapot vody, čvirikanie vtákov, buchot z kameňolomu, včely v včelíne kúsoček ďalej a mnohé iné zvuky.
Snažila som sa cez objektív zachytiť tú nádhernú harmóniu, no na obrázku nič nebolo poznať.
Kráčala som ďalej. Po pravej strane polia na ktorej sa pásla vysoká zver. Po ľavej stromy a včelíny.
Zahrmelo, ale dážď neprichádzal. Každou minútou bolo dusnejšie a hmyz bol otravnejší. Stále som kráčala. Prešla som cez hustý porast, pár nízkych či vysokých stromov a zacítila som prvé kvapky vody. Začalo sa nebezpečne blýskať a dážď naberal na intenzívnosti. Ja som však nespomaľovala. Kráčala som medzi stromy, sledovala lesné zvieratká a načúvala kvapkám, stromom, vtákom a iným zvukom lesa a prírody.
Čím som šla hlbšie a hlbšie, tým menej mi dážď prekážal. Myslela som len na tú harmóniu a nádheru v mojom okolí. Na každú vetvičku čo mi praskla pod topánkou aj žabku ktoré sa mi priplietla do cesty.
Dorazila som do cieľa. Sadla som si na nenápadnú lavičku pod stromami, kúsok od krmelca pre zver a vtáky. Otvorila knihu a spokojne čítala o fantastických tvoroch mimo nášho sveta.
Onedlho k kŕmidlu prišlo mladé sŕňa. Bola som dostatočne blízko aby som ich mohla sledovať, no dosť ďaleko na to aby sa zľakli a utiekli. Pozorovala som ako žerú ovos a chrúmu seno. Tiež som sledovala farebné vtáky ktoré prilietali k zrnu.
Sedela som tam takmer hodinu pozorujúc zvieratá a okolie s knihou v rukách. Keď som prečítala pár kapitol a dážď ustal, začala som sa chytať na odchod. V tom som však začula zvuky ktoré vydávali nielen vtáky ale aj iné zvery.
V tomto momente som pochopila rozdiel medzi pokojom a tichom.
Ticho je obyčajné, nemenné, nemé ticho.
Pokoj je niečo čo sa nedá opísať.
