Keby sme všetci všetkému dávali len jednu šancu, ušetríme si naozaj veľa starostí.
Rada by som vysvetlila prečo nedokážeme zabudnúť alebo nevnímať, alebo prečo odpustíme všetko, ak k tej osobe cítime len najmenší náznak hlbších citov, či máme krásne spomienky, ktoré sa snažíme znova oživiť.
Ale neviem to vysvetliť. A bohužiaľ ani pochopiť.
Mrzí ma koľkokrát som si nechala ublížiť svojou naivitou a hlúposťou. A hnevá ma, ako často je takto ublížené mojim blízkym. No asi to nazývame životom.
Snažila som sa prísť na čokoľvek, čo by naznačovalo, že sa to dá ospravedlniť. Že sa dá zabudnúť, city utíšiť a nechať danú osobu zahalenú v našich spomienkach.
No žiaden náznak som nájsť nevedela.
Dnes som však spokojne sedela s priateľmi vonku a v mojej mysli, skrsla jedna myšlienka: ,,Šťastie precíť a preži v danom okamihu. Smútok docíť dokonca, no zabudni."
Najskôr mi to prišlo ako hlúposť, nakoľko som tomu neprikladala veľkú váhu. No neskôr vo vlaku som sa nad danou myšlienkou začala zamýšľať. Dávalo to zmysel.
Šťastie je nádherné. V danom okamihu kedy ho cítime, ktorý najčastejšie trvá len pár chvíľ, ho treba naozaj precítiť. Žiť šťastím a zabudnúť na celý svet okolo.
Smútok je tiež nádherný. Vďaka smútku najčastejšie spoznávame sami seba. Dokáže nám odhaliť kúsky nášho ja, ktoré sme nevideli. Treba ho cítiť až do poslednej chvíle, kým nás neopustí. No zabudnúť na neho. Nepripomínať si straty, osoby z minulosti, smutné okamihy ani žiadne iné chvíle, v ktorých sme neboli šťastní. Nechať sa vyformovať touto emóciou, vyčerpať z nej najviac ako sa dá a potom ju nechať odísť.
Neviem čím som si zaslúžilo toto zvláštne naplnenie jedinou myšlienkou a pochopením zmyslu toho celého.
Ale ďakujem.
Ďakujem za to, že to prišlo a ja som si dovolila spomienky na veci, ktoré ma rozsmutnia nechať tak, a žiť šťastím z prítomných okamihov.
