Jej vrchol by som pripísal Lasicovi a Satinskému, keď sa zľahka, ale veľmi vtipne vyjadrovali na tému súdobého zriadenia. Po revolúcii okrem Filipa priskočili ešte ľudia ako Piško, Noga, či Skrúcaný. Kvalitu tejto zábavy ťažiacej z politického diania by som nechal na posúdenie každému zvlášť.
V súčasnosti tu máme síce zopár zaujímavých glosátorov v podobe stále vtipného Lasicu, Vacvalovej, Feldekovej, Banášovej, Leška, Filana, Markoviča... no nie je tu nič konzistentné a naozaj úderné. A pritom si určite nikto nemyslí že naša politika je v takej skvelej kondícii, že nepotrebuje nastavovať zrkadlo.
Prečo ma tento článok a myšlienky o slovenskej satire tak zaujal?
Zrejme málokto na Slovensku pozná amerického komika Jona Stewarta, ktorý robí politickú satiru zrejme toho najvyššieho kalibru. Ľudia u nás ho zaregistrovali asi len raz, keď si na výsmech amerického školstva pomohol slovenskou rekvizitou. Našincov to vtedy veľmi pobúrilo. Neboli sme schopní stráviť krátky komentár, ktorý sa vytrhnutý z kontextu javil ako narážka na Slovensko. Málokto chápal celý vtip. Málokto sa naladil na tento štýl drsného NewYorského humoru. Svojim spôsobom reakcia slovenskej verejnosti na Stewartov komentár len podčiarkla úbohú kvalitu amerického školstva.
Kvalita Stewartovej satiry však nespočíva v drsných rečiach ktoré nešetria priamou konfrontáciou a vulgarizmami. Najväčší prínos jeho práce je dôkladný prieskum informácií, kontrola faktov, sledovanie histórie danej udalosti, veľká pozornosť, aby neboli udalosti vytrhávané z kontextu a tak ďalej. Ak máte takýto silný základ, môžete na ňom postaviť skvelú satiru, ktorá sa nedá len tak zmiesť zo stola. Satira sa mení na skutočné hodnoverné spravodajstvo reality, podané vtipným spôsobom.
Stewartovi sa počas svojej kariéry podarilo vychovať ľudí ako je Colbert, Oliver, Wilmore... ktorí majú dnes vlastné show so silným satirickým obsahom. Úžasným spôsobom sú schopní dokonca osloviť samotných politikov, ktorí pod tlakom ich komentára menia a upravujú zákony, aby z nich odstránili vysmiate fatálne chyby na ktorých títo ľudia založili svoj bonmot.
Začiatkom augusta Jon Stewart ukončil svoje účinkovanie v The Daily Show. Všetko dobré mu zaželali najslávnejšie hviezdy amerického showbiznisu a aj politici na najvyšších miestach.
Určite má americká demokracia obrovské diery. Má ohromné problémy na toľkých úrovniach až sa človek čuduje, že to tam vôbec ešte celé nespadlo. Napriek tomu si myslím, že pokiaľ sú v nejakom systéme šašovia ako Stewart, Colbert, alebo Carlin, nemôže to byť úplne zlé. Taký systém je stále relatívne zdravý a schopný sebareflexie.
Zdá sa, že naše zriadenie takúto satiru nevie stráviť. Satira u nás vždy narazí na zdanlivo neprekonateľné bariéry. Od odmietavého postoja spoločnosti buď ignorujúcej fakty, alebo príliš unavenej niečo riešiť, až po súdne spory kvôli nejakému kreslenému vtipu.
Politickú satiru považujem za dôležitý nástroj demokracie a pokiaľ sa nedostaneme cez pár politických vtipov, alebo vtipných obrázkov, tak nebudeme vedieť dostať politikov pod ten správny tlak a pod kontrolu. “Pretože politikom sa nikdy nesmie veriť. Politikov treba len kontrolovať“ (Karel Kryl)
Veľmi sa mi páči Stevartov obraz politiky ako hory lajna. Obraz o tvorbe lajna a narábaním s ním. Ako sú tvorcovia lajna príliš leniví a preto sú tieto lajná tak ľahko odhaliteľné (iba ak sú ľudia ešte lenivší a to lajno pokojne prijímajú).
Odkaz ako sa vysporiadať s horou lajna?
Najlepšia obrana pred lajnom je bdelosť
Ak cítiš niečo, povedz niečo.
