Mnohí z nás si pamätajú kde v tom čase boli, či ako sa o útoku dozvedeli. Pamätáme si aj geopolitické následky. Vieme ako sa zmenil prístup k terorizmu a ako to zasiahlo aj náš bežný život. Dokonca vieme o mnohých konšpiračných teóriách spojených s týmto útokom.
To sú všetko informácie, na ktorých staviame naše chápanie tejto tragédie.
Ako ju však vnímali samotní New Yorčania?
Pri útoku zahinulo takmer 3000 ľudí v podstate z celého sveta. Najmä to však boli obete z metropolitnej oblasti New Yorku. Nepočítam ďalšie dva útoky, ktoré v ten deň pripravili v Pennsylvanii a vo Virginii o život viac ako 400 ľudí.
Útok šokoval celú oblasť. Paralizoval dopravu, služby, vpodstate všetko sa zastavilo. Druhý deň boli školy zatvorené. Na ďalší deň sa mnoho detí v školách neukázalo, lebo členovia ich rodín boli zabití pri útoku.
Celý New York sa zomkol ako snáď nikdy predtým. Mnohé obchody rozdávali, alebo predávali bez zisku tovar, ktorý mohol pomôcť ľuďom prekonať prvotné následky útoku. Deti v školách a aj mnohé reštaurácie pripravovali a nosili sendviče pre tisíce dobrovoľníkov, zdravotníkov, požiarnikov a policajtov, naplno zapojených v záchranných prácach.
Táto tragédia osobne zasiahla každého v oblasti. Asi dva týždne trvalo, kým sa ľudia zdvihli z prachu a začali sledovať, čo sa deje naokolo.
Nasledovalo však zdesenie. Útok na New York zrazu slúžil americkej vláde ako zámienka na útok proti blízkovýchodnej krajine. Veľká časť únie mala plné ústa odvety a spravodlivosti za spôsobenú škodu. Nie však New Yorčania. Tí nechceli odvetu. Tí hľadali vysvetlenie, hľadali mier a pokoj. Hľadali porozumenie.
New York sa nikdy nedočkal federálnej pomoci pri odstraňovaní triliónových škôd. Celú verejnú infraštruktúru muselo mesto obnoviť z vlastných zdrojov aj napriek sľúbenej podpore. Ľudia ktorí pomáhali pri záchranných prácach sa dočkali len minimálnej, alebo žiadnej federálnej pomoci a mnohí z nich neskôr zomreli na následky spôsobené prostredím v oblasti nešťastia.
Nikoho dnes už nezaujímajú obete teroristického útoku na WTC. Je to len číslo a dôležitejšie sú udalosti ktré nasledovali potom, no s útokom nemajú vlastne nič spoločné.
Tak začíname zabúdať aj na obete teroristických útokov vo Francúzsku, Británii, Španielsku, Nórsku, Turecku, Iraku, Sýrii... všade na svete... Nahrádzame ich číslom a politickými rozhodnutiami, ktoré ich nasledovali.
Jediné čo ostáva sú smútiaci príbuzní a pomníky obetiam. Pomníkov žiaľ stále pribúda. Osobný dotyk s blízkou realitou teroristického útoku je celkom iný ako štatistická informácia z televízie.
Ľudia ktorí stratili svoje životy pri útoku na WTC mali svoje rodiny. Blízkych a príbuzných. Mali svoje trápenia a svoje radosti. Zaslúžia si dôstojnú spomienku bez politických podtónov. Zaslúžia si úctu a porozumenie.
Pre priblíženie atmosféry v New Yorku krátko po útoku pripájam emotívny záznam zo zábavnej show.
Reakcia komika Jona Stewarta z "The Daily Show" na teroristický útok.
