Sľub člena vlády podľa Ústavy Slovenskej republiky znie: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“ To je najvyšší princíp, podľa ktorého sa predseda a členovia vlády majú správať. Spochybňovanie členstva Slovenska v Európskej únii, ktoré nasledovalo po zavŕšení rokovaní o vstupe a po súhlase občanov v referende, nie je určite v záujme našej krajiny a našich občanov, a už vôbec nie je zachovaním slovenskej ústavy a zákonov.
Slovenská republika sa stala členom Európskej únie po úspešných predvstupových rokovaniach, po podpise Zmluvy o pristúpení k EÚ a po referende 16.-17. mája 2003. V referende za vstup do Únie hlasovalo 52,15% všetkých oprávnených voličov, teda 2 milióny 176 990 občanov. Z tých, čo hlasovali, vstup do EÚ schválilo 92,46%, drvivá a nespochybniteľná väčšina. Ústava SR v čl.98, ods.2 hovorí, že návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada SR rovnako ako zákon. V prípade jednoznačne a nespochybniteľne vyjadrenej vôle občanov v referende o vstupe SR do EÚ sa tak stalo rozhodnutím predsedu NR SR z 19. mája 2003.
Byť členom Európskej únie je životným záujmom Slovenskej republiky a jej občanov. Platy a príjmy ľudí na Slovensku závisia od nášho členstva v EÚ. Rozvoj našich obcí a miest je financovaný najmä z európskych zdrojov. Súčasne sa Slovensko dnes podieľa na rozhodnutiach o budúcnosti Európy ako plnoprávny člen Únie. My sme Európa a Európska únia je naša.
Spochybňovanie nášho členstva v EÚ je zradou každého občana Slovenska. Živnostníčky v Michalovciach, snažiacej sa uživiť rodinu a platiť všetky dane a odvody. Škôlkarov a ich učiteliek na Orave, ktorých škôlku opravili z eurofondov, a oni si na ňu budú celý život pamätať s láskou. Študentov na každej našej vysokej škole, ktorí plánujú ísť na študijný pobyt cez európsky program Erasmus+, vidieť Európu, vrátiť sa a rozvíjať naše Slovensko. Robotníka v automobilke či železiarňach, ktorého výplata závisí od možnosti fabriky vyvážať na európsky trh. Farmárskej rodiny na južnom či strednom Slovensku, snažiacej sa udržať svoju farmu, a pokúsiť sa dostať dotáciu z platobnej agentúry v konkurencii úspešných majiteľov haciend. Čestných policajtov, prokurátorov a sudkýň dodržiavajúcich zákony a usilujúcich sa chrániť právny štát a slovenskú spoločnosť. Aj dôchodcu v Žiline, na ktorého dôchodok si Slovensko požičiava za úroky eurozóny, a nie za dvojciferné úrokové sadzby z mečiarovských čias na Slovensku alebo dnešné sadzby v Rusku.
Bez Európskej únie by Slovensko nemalo budúcnosť, akú si jeho občania želajú. Kto chce vidieť, ako by to bolo bez EÚ, nech sa ide pozrieť do krajín, ktoré v EÚ nie sú, najmä do Ruska. Chce snáď niekto na Slovensku skutočne byť živnostníkom, robotníkom, dôchodcom, študentom, či vychovávať svoje deti v Rusku? Všetky európske krajiny, ktoré sa vymanili z bahna komunistickej totality, sa snažia stať sa členmi EÚ, pretože je to jasná cesta, ako svojim občanom dať slobodu a životný štandard. My sme ruský štandard a realitu zažili – stačí si spomenúť na katastrofálny stav, v ktorom ruské vojenské rodiny zanechali sídliská pri ich posádkach na Slovensku, ktoré sme im museli postaviť za naše peniaze.
Podkopávanie nášho členstva v EÚ slúži iba tým, ktorí nás chcú zničiť. Preto niet divu, že ruské štátne agentúry okamžite nadšene začali šíriť lož o údajnom sfalšovaní referenda o vstupe do Európskej únie v roku 2003. Ihneď po tom, ako túto nehoráznosť vyslovil dnešný slovenský premiér. Že sa tak deje na výročie boľševického puču v Rusku, je nepochybne náhoda a čaro nechceného.
Tu nemožno ostať ticho. S ohrozením životných záujmov Slovenska a jeho občanov sa nemožno zmieriť. Európske Slovensko sme si odhlasovali a Európsku úniu si nedáme vziať!






