Zmätené myšlienky mu chodili hlavou a on len bledol a bledol. Čakal, že sa vráti. Že jej to teda nakoniec predsa len povie, že mu ani tak nevadí a vlastne ju má celkom rád.
Sadol si pred zrkadlo a prihlúplo sa na seba uškŕňal. Aj tak to bola štetka. Nie nebola, veď mala takú peknú sukňu. Až po členky. Bola, dobre to vieš, vravel mu skrytý hlas. Zošalel som, pomyslel si. Rozprávam sa sám so sebou. Nezošalel, oni zošaleli. Pozri sa čo robia. Robia robia, bla bla bla, aký si už len nezaujímavý, neotravuj.
Jebem na robotu, zajtra tam už nepôjdem. Ale pôjdeš. O šiestej ráno si už budeš umývať zuby a triasť sa či stihneš autobus. Uvidíme. Jedna hodina, dve, tri. Začalo sa mu na stoličke pred zrkadlom driemať.
A vtedy sa zjavila. Bola presne taká akú si ju pamätal. Rozcuchané vlasy, silno namaľované oči, malý uzlík emócií. Z očí jej sálala živočíšna láska spolu s nespútanou nenávisťou. Spaľovala ho pohľadom a on vlastne ani nevedel za čo. Podal jej ruku. Cúvala. Mal pocit, že uteká a on ju nemôže dohnať. Prudko sa po nej načiahol. Prebral ho rinkot skla. Kvapky krvi dopadali na rozbité zrkadlo na zemi. Bola preč, aj zrkadlo aj spánok i sen. Aha už je šesť, čas ísť do roboty. Chvíľka pochybností. V podvedomí videl jej úškrn, vedela, že na to nemá. Kefku šmaril do kúty, obviazal si ruku starým uterákom a išiel do postele.
Na tú robotu sa naozaj vyfakal. Od toho dňa zostávali svetlá zapnuté..
