Veľmi som sa tešil, keď mi predvčerom prišla na um tá spásna myšlienka zriadiť si vlastný blog. Priznám sa, že som pravidelne čítaval niekoľkých blogerov (mne úplne neznámych), ku ktorým som sa dostal zhodou náhod počas surfovania nepokojnými vodami internetu. Myšlienka prezentovať týmto sôsobom vlastné názory ma nadchla, no nie až tak ako pomyslenie, že by si ich raz mohol niekto aj prečítať a pocítiť ten zvláštny pocit. Myslím ten pocit, keď si poviete – „Áno, presne takto to cítim aj ja!“ (A možno si poviete niečo diametrálne odlišné, napríklad vulgárne.)
Radosť z nového blogu vystriedalo znechutenie, keď mi nebolo celkom jasné čo všetko si mám nastaviť, ako sa to nastavuje, atď. Neskôr prišlo trpké uvedomenie si, že už takmer o dva týždne maturujem a miesto dôslednej prípravy na túto skúšku trávim čas písaním a nastavovaním „nejakého“ blogu (a ešte sa aj hrbím za monitorom a ničím si chrbticu a zrak).Zlom nastal vo chvíli, keď dnes prišiel náhly popud a ja som si zrazu uvedomil, že už mám o čom napísať. Mám čo odkázať svetu... a preto už niet dôvodu na ďalší odklad! Musím len trochu sformulovať myšlienky a snáď už od zajtra to spublikujem. Skvelá vec, tento blog, skvelá! Toľko odo mňa, zatiaľ. michal
