reklama

1984... alebo snáď 2017?

V románe 1984 Orwell opisuje dystopický totalitný svet plný paranoje. V roku 2017 je priam potrebné sa obzrieť späť a vyhodnotiť, kde sa autor mýlil a v čom mal pravdu a ako môžeme Orwellovskej budúcnosti predísť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

1984 je nadčasovým dielom. Jeho inšpiráciou bol Stalinistický režim 19. storočia, voči ktorému Orwell silno vystupoval aj vo svojom predchádzajúcom románe Zvieracia farma. Autor nás uvádza do postapokalyptického sveta po jadrovej vojne a sériách prevratov, v ktorom exitujú len 3 globálne veľmoci uväznené vo stave trvalej vojny.

Pre potreby rozboru idejí v románe popísaných, zrekapitilujeme si pozadie, v ktorom je román napísaný(ak ste román čítali, následujúce odstavce môžete preskočiť):

Hlavný hrdina, Winston, žije v Londýne, ktorý je kvázi "hlavným mestom" Oceánie, jednej z veľmocí. Je členom Strany a pracuje na Ministerstve pravdy, ktorého budova je opísaná, ako 300m vysoká betónová stavba.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V tejto budúcnosti si štát, resp. strana Angsoc(Anglický socializmus), udržuje moc konštantným pozorovaním jej členov, riadením celého ich života, vyvolávaním neustálej nenávisti voči nepriateľom štátu a Strany, udržovaním vojnovej nálady, potieraním individualizmu, neustálymi zmenami histórie a takzvaným riadeným šialenstvom. Sloboda slova v tomto svete neexistuje, ba čo viac, neexistuje ani sloboda premýšľania. Strana dokáže odhaliť každú nepriateľskú myšlienku, každý zárodok pochybnosti, ktoré sú označované ako ideozločiny(thoughtcrimes) pomocou tzv. ideopolície(thought police). Ideozločiny sú pritom tou najhorším možným previnením, horším ako vraždy a znásilnenia, a vždy vedú k mučeniu a smrti. Členom Strany je vštepované "Ideozločin nevedie k smrti. Ideozločin JE smrť."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ideozločinom sa rozumie každá myšlienka odporujúca myšlienkam Strany, pričom myšlienky Strany sa neustále menia. Neustále sa mení a prepisuje história, miznú ľudia, menia sa nepriatelia štátu a Strany, menia sa spojenci vo vojne. Človek je nútený zo dňa na deň zabudnúť, čo sa stalo včera a prijať oficiálnu verziu udalostí, ba čo viac, zabudnúť, že zabudol a tak isto zabudnúť, že zabudol, že zabudol... a tak ďalej, donekonečna. Tento stav riadenej šialenosti nazýva strana "doublethink", podvojné myslenie. Toto slovo má veľa významov, jedným z nich je "udržovanie dvoch protichodných presvedčení/myšlienok".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okrem Ideopolície pomáha ovládať myšlienky obyvateľstva neustále vymývanie mozgov neustálym propagandistickým televíznym vysielaním a deštrukciou ľudských emócií iných, než nenávisť a strach. Strana ničí rodinu tým, že deti už od narodenia sú vedené k láske k strane a špehovaniu vlastných rodičov. Naviac, samotní rodičia sú vyberaní štátom, neexistuje manželstvo z lásky.

Naviac, ku všetkému tomu ešte Strana ovláda jazyk a každým rokom vydáva nový slovník tzv. "newspeaku", ktorým je nakázané hovoriť členom strany, kde každoročne maže slová, ktoré by mohli nabudiť protistranícke pocity, pripomenúť ľuďom lásku a šťastie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Toľko na úvod, k rekapitulácii. S románom môžeme v dnešnej dobe nájsť silné paralely z reálneho sveta. Samotná budova Ministerstva pravdy, v ktorej hlavný hrdina pracuje, sa nápadne podobá stavbe Ryugyong hotelu v Pchjongjangu:

Ryugyong hotel vo výstavbe
Ryugyong hotel vo výstavbe (zdroj: Timur, wikipedia https://en.wikipedia.org/wiki/File:Ryugyong_hotel_01.jpg)

Ak by sme hľadali, našli by sme ďalšie paralely v totalitných režimoch, ako je ten v Severnej Kórey alebo Číne už z princípu, že kniha bola inšpirovaná reálnym totalitným režimom bývalej ZSSR. Čo je ale zaujímavejšie, sú paralely nachádzané v západnom, demokratickom svete.

Každým rokom sa vyplavujú na povrch nové a nové dokumenty dokladujúce odpočúvanie občanov tajnými službami, dokumenty dokladujúce infiltráciu tajných služieb do internetových diskusií, správy o možnostiach hacknutia prístrojov od chytrých telefónov a televízorov až po osobné autá. Ľudia hlásajú, že žijeme v dobe informačnej vojny.

Najhoršie ale je, že v záujme tzv. "politickej korektnosti" si isté politické hnutia vytvárajú vlastný druh newspeaku, čím ľuďom zakazujú nazývať problémy pravými menami, a tým ich riešiť. Prichádza na dekriminalizovanie určitých skupín, ktoré sa stávajú privilegované a influenčné politické skupiny nám stále opakujú, že sa máme kajať za hriechy minulosti a bojovať proti diskriminácii obmedzením vlastných práv a slobôd. Dobrý príklad privilegovania a dekriminalizovania je absolútne šialený zákon z Kalifornie, ktorý kategorizuje vedomé šírenie vírusu HIV ako priestupok, čím mení predchádzajúci zákon, ktorý ho kategorizoval ako trestný čin. Zákon, ktorý je často obhajovaný bojom proti diskriminácii voči istým skupinám.

V Európe sa nám zas často hlava krúti z čistiek ľudí v Nemecku za facebookové posty, pričom Nemecká polícia nerieši dokonca až ignoruje prípady organizovaného sexuálneho obťažovania(ako predminulý rok na Silvestra) a rastúceho terorizmu a zameriava sa na takmer neexistujúci pravicové násilie v podobe nenávistných komentárov.
Na takéto Orwellovské prípady však netreba ísť až do Nemecka, náš protiextrémistický zákon a riešenie "rastúceho extrémizmu" je podobný prípad, kedy namiesto riešenia problémov, ktorý tento extrémizmus vyvolali - korupcia, rodinkárstvo, mrhanie štátnymi prostriedkami, nečinnosť polície, upadajúci školský, vzdelávací a zdravotný systém, preferovanie lobbystických a záujmových skupín - sa riešia facebookové komentáre.

Vyzerá to tak, že sa čím ďalej tým viac blíži Orwellovská budúcnosť štátnej diktatúry. Je tu nádej na záchranu?

George Orwell vo svojej knihe popisuje aj vlastný problém v chápaní sveta. Pomocou hlavného hrdinu komunikuje jeho vlastný vnútorný boj s pochopením reality. Na veľa miestach spomína, že vie ako, ale nevie prečo. V závere knihy dáva čiastočnú odpoveď, že Strana ovláda svojich členov kvôli moci samotnej. Toto však nie je kompletná odpoveď a ku kompletne odpovedi na otázku Prečo? musíme analyzovať históriu a ľudskú psychiku.

Román obsahuje pasáže, kde Winston vysvetľuje svojej milenke Júlii princípy strany, princípy Strany, snaží sa vysvetliť, čo to znamená byť "pravoverný Strane". Čím je táto pasáž zaujímavá je, že síce Júlia nepozná a nechápe slová, ktorými jej tieto princípy opisuje, ale intuitívne rozumie, o čom hovorí. Orwell týmto naznačuje, že tieto princípy, napr. princíp doublethinku, nie je výmyslom Strany, ale je to prirodzená ľudská vlastnosť. Je to ľudská tvrdohlavosť, držanie sa idey, ktoré v duchu tušíme, že sú logicky nesprávne, a odmietanie logických argumentov práve proti týmto ideám a presvedčeniam. Psychológovia takémuto odmietaniu hovoria kognitívna disonancia. Sám Orwell bol praktikantom doublethinku, ako ho definoval. Orwell bol totiž zarytým stúpencom socializmu a anarcho-syndikalistom.

Román spomína pradávnu štruktúru sveta - delenie spoločnosti na tri vrstvy - vrstvu vodcov, strednú a spodnú. Líčí ciele každej skupiny - cieľ vladárov je udržať si moc, cieľ strednej vrstvy je stať sa vládnucimi a cieľ spodnej vrstvy je rovnosť medzi vrstvami. V tomto tvrdení je veľa pravdy. Aj napriek tomu, že nie je cieľom všetkých ľudí zo spodnej vrstvy rovnosť, ale niektorí by sa radi videli aj na vládnucich pozíciách, je pravdou, že stredná vrstva sa vždy snaží stať vládnucou. Všetky historické prevraty boli vedené strednou vrstvou, či už to bola Veľká Francúzska revolúcia alebo Veľká Októbrová revolúcia(ktorá nebola ani veľká, ani októbrová, ani revolúcia), boli iniciované strednou triedou. Tak isto lídrami(napriek tomu, že sa niektoré skupiny hrajú, že žiadnych lídrov nemajú) dnešných "anti-establišmentských" hnutí v USA ako je Black Lives Matter alebo ANTIFA, je stredná trieda (zkrachovaných)"akademikov" a pseudo-intelektuálov, ktorí sa hrajú na ochrancov chudobných a utláčaných.

A práve pseudo-intelektuáli a "akademici" sú dnes najväčšou hrozbou. V 1984 bolo prvé obeťou revolúcie empirické myslenie. Aj dnes je empirické myslenie v ohrození. Je to preto, pretože akadémia je svojou otvorenosťou a liberalizmom veľmi nestabilné miesto. Ako hovorí dávne príslovie "ak otvoríš svoju myseľ príliš, riskuješ, že ti vypadne mozog". Liberálne myslenie je totiž príliš slabé tým, že dáva voľnosť silnejším, autoritárskym a totalitárskym myšlienkam, ktoré ho ohrozujú a pomaly nahradzujú.

Vráťme sa však k triednemu rozdeleniu. Orwell zlyháva pri identifikovaní, prečo vôbec toto rozdelenie vzniklo. Triedne rozdelenie je totiž prirodzeným rádom. Vďaka princípu prežitia najsilnejšieho a vďaka potreby ochrany prírodných zdrojov pred predátormi, vidíme v prírode spolčovanie sa zvierat do koordinovaných skupín. Tieto skupiny najmä u predátorov majú danú hierarchiu a sú vedené najsilnejším jedincom. Tak, koniec koncov, vznikli aj ľudské spoločenstvá a kmene. Isté vodcovstvo, aspoň v čase boja s nepriateľom, je jednoducho potrebné, pretože každá bitka bez koordinácie sa premieňa v chaos. Armáda vedená aj zlým generálom, vždy vyhrá nad armádou bez vedenia.

Potreba tejto hierarchie je nutná vďaka individualizmu. Vďaka našim obmedzeným možnostiam komunikácie, ktorý nám nedovoľuje komunikovať naše subjektívne pocity(odborne qualiá), je formovaný každý jedinec oddelene, unikátne, pod vplyvom iných podmienok a iných udalostí. Podľa týchto životných skúseností si utvárame názory a odlišnosť týchto skutočností, odlišnosť pocitov, odlišnosť spomienok nás tvorí jedinečnými, vytvára v spoločnosti názorovú pluralitu.

Už z tohoto dôvodu, že sme každý jedinečnou osobnosťou vyplýva, že si nie sme fundamentálne všetci rovní a nikdy ani nemôžeme byť. Boli by sme, ak by sme vymysleli spôsob, ako telepaticky prenášať myšlienky medzi ľuďmi, ak by sme sa stali kolektívnym vedomím, ale príroda nás takto nenavrhla. Sme jedineční. Preto nemôže žiadna myšlienka zavrhujúca individualizmus, ako je komunizmus, či socializmus, prežiť bez toho, aby sa vytvorila autoritárska vládnuca skupina. Už vôbec nie na globálnej škále vďaka rozľahlosti Zeme, ktorá dlhé roky znemožňovala, a niekde stále znemožňuje, komunikáciu dvoch ľudí z opačných kútov sveta, čím historicky zaručila doslova a fyzikálne ich úplne nezávislý a samostatný vývoj.

Tento samostatný a nezávislý vývoj dal vzniku rozdielnych kultúr v rozdielnych kútoch sveta, ktoré aj napriek trendu globalizmu a komunikácii, kontaktom s vonkajším svetom a inými kultúrami z iných kútov sveta, naďalej pretrvávajú. Toto pretrvávanie je aj dané ľudskou psychikou a lpením na tradíciách, ale aj vďaka tomu, že niektoré tieto tradície a znaky kultúr sú dané fyzickou realitou a rozdielnymi fyzikálnymi podmienkami v rôznych častiach sveta(napr. zemetrasenia a tajfúny, ktoré veľmi často zasahujú Japonsko, ktoré v Európe nepoznáme). Preto je fundamentálne nemožné nájsť jednu globálnu ideológiu, jedno globálne riešenie všetkých problémov pre všetkých ľudí.

Z toho dôvodu je anarcho-komunizmus a anarcho-syndikalizmus príklad doublethinku, keďže anarchia je v priamom rozpore so socializmom, na ktorom si zakladá syndilakizmus, aj komunizmom, čo je len silnejšou formou socializmu. 

Triedne rozdelenie však nie je fundamentálne zlá vec, ako sa nám snaží nahovoriť socializmus či komunizmus. Dôležitá je totiž triedna dynamika, to, ako ľahko ľudia dokážu prestupovať medzi triedami, ich kariérny rast. Skutočne slobodná spoločnosť sa neženie za nejakou fundamentálne nemožnou a nezmyselnou rovnosťou všetkých ľudí, ale má čo najlepšiu triednu dynamiku, nebráni ľuďom, aby v závislosti na svojich individuálnych znalostiach a dovednostiach prekračovali hranice medzi triedami.

Avšak na lokálnej škále komunizmus, socializmus či anarcho-komunizmus, anarcho-syndikalizmus, môže fungovať. Anarcho-syndikalizmus fungoval v čase Španielskej občianskej vojny v Katalánskych dedinách a mestách, kde sa tvorili takéto komunity. Avšak vonkajší režim Španielska bol stále kvázi-kapitalistický. Komunizmus môže existovať vnútri neolitických kmeňov, vnútri blízkovýchodných kibucov a v istej miere v mongolskom impériu. Navonok však tieto kmene boli vždy kompetitívne, vyžadujúce kooperáciu a vodcov. Tak isto aj my v dnešnej spoločnosti poznáme známky lokálneho komunizmu, či už v niektorých firmách, v rámci práce v tíme alebo v rámci rodiny, navonok však vždy majú firmy vždy vlastníkov, tímy vždy lídrov a rodiny hlavu, ktorá v krízových situáciách rozhoduje. Tímy a firmy vždy musia súťažiť s inými tímami a firmami. Súťaž je vždy motiváciou, vždy vedie k nejakej výhre, či už je to lepší plat, alebo iné hmotné či nehmotné ocenenie. Ak nie je súťaž, ľudia prestávajú mať motiváciu, morálka upadá, výroba upadá. Pretože prirodzene sa ženieme za vlastným úspechom a príroda nás vychovala tak, aby sme sa snažili byť úspešní, aby sme si získali výhodu nad inými. Keď nie je úspechov, nie je motivácia.

Samozrejme, výhoda sa dá dosiahnuť aj kooperáciou, no kooperácia musí dosahovať hmatateľné a viditeľné výsledky v rozmedzí ľudského života. Kooperácia nad hranice pár desiatok ľudí môže(ale nemusí) byť prospešná v rozmedziach desiatok až stoviek rokov, pričom fundamentálna nepredvídateľnosť prírody zanáša pochyby do predpokladu prospešnosti. Spolu s našimi neúplnými znalosťami sveta okolo nás je táto prospešnosť veľmi otázna a každé komunistické uskupenie väčšie, ako je malá firma, dáva nulový hmatateľný prospech(príkladom nech sú úsporné žiarivky, ktoré sa na začiatku 21. storočia pretláčali ako najlepší možný spôsob riešenia ekologických problémov, pričom dnes upadajú v nemilosť vďaka problému spracovania odpadov z nich, ktoré obsahujú ortuť a iné ťažké kovy v plynnom skupenstve a sú dlhodobo toxickejšie a nebezpečnejšie, než ekologické problémy, ktoré mali riešiť, prípadne slnečné panely, ktoré spôsobujú potrebu stabilizáciu siete fosílnymi palivami).

Orwell taktiež robí jednu zásadnú chybu v predpokladoch, vďaka ktorým sa prikláňa k socializmu. A tou je predpoklad nekonečných zdrojov. Orwell tvrdí, že vďaka priemyselnej revolúcii a automatizácii došlo k rapídnemu rastu bohatstva, čo spôsobilo obrovský prebytok a možnosť prerozdelenia, pričom bohatstvom myslí produkty a rýchlosť ich produkovania. V jeho svete rieši tento prebytok trvalá vojna, ktorá hltá industriálny prebytok. Obyvateľstvo Orwellovej dystópie je udržované v chudobe zámerne, čo je kontrast s reálnymi komunistickými režimami, kde sú ľudia v chudobe vďaka nedostatku prírodných zdrojov. Úplne totiž ignoruje fakt, že toto bohatstvo nie je nekonečné a nemôže stále rásť(pokiaľ aspoň nevymyslíme lacný spôsob lietania vesmírom, ktorý by potreby po prírodných zdrojoch naplnil na dobu neurčitú). Za zdroje pokladá aj pracovnú silu, čo je chybou. Totiž pracovná sila je nanič, ak nemá zdroje, z ktorých by produkovala. Preto Orwellova trvalá vojna nemôže byť večná.

Práve táto limitácia konečnosti nerastného bohatstva robí pracovnú silu so zvyšujúcou sa populáciou stále lacnejšiu a lacnejšiu. Čo ale nedomyslel je, že vďaka preimyselnej revolúcii je potreba aspoň v civilizovaných častiach sveta stále viac a viac kvalifikovanej pracovnej sily. Tak isto sa vytvorili nové odvetvia a nové služby, ktoré v civilizovanom svete nahradili staré pracovné miesta, ktoré dnes suplujú stroje. Vďaka dopytu po kvalifikovanej pracovnej sile vzrástla gramotnosť a vzdelanosť obyvateľstva, ktoré znásobujú individualizmus, zlepšujú šírenie myšlienok a sprístupňujú nové druhy komunikácie medzi ľuďmi. Tieto faktory pracujú proti autoritárskym režimom a proti nadvláde štátu. Sám Orwell si toho je vedomý a Strana práve z tohoto dôvodu reguluje gramotnosť a vzdelanosť pracujúcej triedy, aby náhodou príliš nenarástla a ľudia neprekukli lži, ktoré im štát vnucuje.

Taktiež Orwell označuje výmysel kníhtlače, rozhlasu a televízie za zlom, kedy sa vládnucej vrstve zjednodušilo ovládanie ľudí. Pritom pravý opak je pravdou. Kníhtlač vyprovokovala Reformáciu, vďaka nej Martin Luther dosiahol úspechu, o ktorom túžili jeho predchodcovia, ako bol Jan Hus. Vďaka tomu, že sa umožnilo rapídne tlačenie ideologických textov, sa zvýšila a zrýchlila komunikácia medzi ľuďmi. Vládcovia naprieč históriou zakazovali a trestali vlastnenie tlačiarenských strojov, zakazovali tlačiť a ľuďom kupovať isté novinové plátky. Samotná história našeho Slovenského národa bola ovplyvnená kníhtlačov, kedy plátky ako Štúrove Slovenské národnňje novini, ktoré podliehali tvrdej cenzúre, hrali kľúčovú rolu v Slovenskom národnom obrodení. 

Tak isto to bolo aj s rádiom, kedy disidenti komunistického režimu východného bloku vysielali anti-komunistické rádiá a režim bol bezmocný vysielanie zastaviť. Tak isto je to dnes s internetom. Problém je totiž v prístupnosti médií, prístupnosti záznamových zariadení a vysielacích zariadení, ktoré nejde obmedziť bez obmedzenia gramotnosti a vzdelanosti obyvateľstva, ktoré by viedlo k úpadku životnej úrovne nie len strednej a spodnej triedy.

Čo z toho všetkého vyplýva? Čo máme robiť, aby sme zabránili Orwellovskej budúcnosti? V prvom rade je to podpora individualizmu. Ak máme zabrániť dystopickej budúcnosti, je potreba, aby sme vyzdvihovali jedinca a jedinečnosť. Aby sme odmietali kolektivistické myšlienky. 
V druhom rade to je obmedzenie štátnej moci. Toto je najproblematickejší bod. Pretože pri neexistujúcej regulácii rastie monopolné správanie nadnárodných spoločností a zároveň sa zvyšuje nebezpečenstvo podľahnutia štátu pod vplyv iného štátu so silnejšou ideológiou dávajúcou väčšiu moc štátnemu zriadeniu. Treba nájsť rovnováhu medzi štátnou reguláciou a voľným trhom. Treba brániť vzniku monopolom, ale zároveň podporovať vznik malých spoločností a súkromníkov. 
Každopádne ale je neomarxizmus pretláčaný mladými politikmi, ktorý sa na nás valí od západu, cestou do pekla.

Michal Krištof

Michal Krištof

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent fyziky, vášnivý cyklista, fotograf, karatista, milovník histórie, turista, občasný programátor. Na veci sa snažím pozerať čisto racionálne a pragmaticky. Študuje fyziku na Univerzite Karlovej v Prahe, spolupracuje s Ústavom Časticovej a Jadrovej Fyziky a Katedrou fyziky nízkych teplôt. Pracoval v CERNe, aktuálne pracuje na experimente BELLE v Japonsku, venuje sa Einsteinovej teórii relativity a časticovej fyzike. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu