Poďme ale pekne po poriadku. Ak plánujete navštíviť Londýn, určite v ňom nájdete veľa miest ktorým dáte prednosť. Všetky tie známe názvy ako Buckingham Palace, Trafalgar Square, Piccadilly Circus, Leicester Square so známym čínskym mestom a skvelými reštauráciami, The British Museum, alebo The National Gallery, kde aj vy dokážete hodiny sedieť pred kresbami Da Vinciho, maľbami Picassa, Van Gogha, Rembrandta či iných velikánov. Ale keď budete z neustáleho behania a nakupovania nekonečne unavení, sadnite na metro a odvezte sa do štvrte Fulham. Hneď oproti východu z metra na stanici Fulham Broadway som našiel klasický anglický pub. Uťahaný som si sadol. Pohľadná pšonka mi hneď načapovala skvelú pintu obľúbeného cideru Strongbow. Chvíľu som sledoval ako pretečené pivo steká po jej dlhých prstoch. Stále čapovala, až mi nakoniec s úsmevom ako pre známeho na barový pult položila pohár, z ktorého som musel najskôr usrknúť aby som sa zbytočne nepolial. Pripomínala mi tie slečny ktoré na vidíme odfotené na pivných táckach. A keď by mi za môj hladný pohľad účtovala o 50pencí viac, vôbec by mi to nevadilo. Posedením pri pive, tak by sa mal predsa začať každý dobrý výlet za futbalom. The Stamford Bridge Stadium bol vzdialený asi len 200m. Dnes sa ale nehrá. Tešil som sa na tour po štadióne.
Samotný štadión môže byť na prvý pohľad sklamaním. Nie je o nič väčší než bežný štadión na Slovensku, je zasadený do bežnej anglickej výstavby a parkovanie v okolí v čase zápasu je veľmi ťažké. Miesta na státie a atletickú dráhu okolo ihriska na Stamford Bridge prebudovali na sedenie už dávno. Keď sa prechádzate po tribúnach, v spodných radoch máte pocit, že ste už priamo na ihrisku, čo by bol pre mňa nový, ale príjemný pocit byť tak blízko hre. Neviem si však predstaviť pod akým tlakom je futbalista keď sa netrafí do brány. Skoro všetky zápasy domáceho tímu sú vypredané a to aj napriek vysokej cene vstupenky. Komercia je konečným riešením pre úspech, posledné voľné miesto preto zastavali stánky s občerstvením. Celý štadión je riešený tak, aby ste sa čo najmenej pohybovali, ešte aj občerstvenie je na celom štadióne rovnaké a priamo pod nosom. Ak to porovnáte so Slovenskom, nemusíte závidieť, že v jednom stánku dostanete väčší párok než v druhom, alebo prepečenejší hamburger, alebo že vám obsluha strčí mastný prst hlbšie do nealkoholického piva.
Ak máte niektorú z predplatených kariet na Public transport, ktorá obsahuje aj predplatené vstupenky do múzeí, je veľmi pravdepodobné, že vstupenku na tour dostanete zadarmo, alebo s výraznou zľavou. Vstupenka stojí £16 (asi 20€), takže šanca stretnúť krajana je malá. Ukázal som svoj London Pass a presunul sa priamo do VIP lóže určenej pre rodiny hráčov. Ledva som stál na nohách, takže som sa usadil (alebo uležal?) do pohodlného modrého kresla a z poza skla urobil prvú rozmazanú fotografiu štadióna. Príjemná slečna ma ponúkla anglickým čajom. V teple a pohodlí som počas srkania takmer zaspal.
Priamo vo VIP lóži sú vystavené dresy najväčších hviezd FC Chelsea. Vo futbale sa veľmi neorientujem a mená starších hviezd mi nič nehovorili. Myslím, že z novších hráčov tam boli prítomné obnosené zlaté kopačky Franka Lamparda. Samotná prehliadka trvá hodinu a skupinky sa organizujú každých 30-60 minút. V našej skupine sa zišli asi 10-ti taliani s rodinami, český párik, 2 vyspelé brazílčanky pri ktorých sprievodca zjavne pookrial. Sprievodca si hneď zistil kto odkiaľ pochádza a spustil prvý vtip. V rovnakom tóne pokračoval celú prehliadku. Je jasné, že zo žilinských futbalistov si dnes môže len uťahovať a porovnávať výsledky ich zápasov v lige majstrov s basketbalovým zápasom.
Zišli sme sa správna skupinka a neskutočne dobre sme sa bavili. „FC Chelsea je najlepší tím na svete a anglický futbal nemá konkurenciu. Na každú prehru národného tímu existuje ešte lepšia výhovorka. Za tú poslednú prehru na majstrovstvách sveta je zodpovedný David Beckam, pretože si namiesto svojej manželky na party pred zápasom pozval asi vás dve" ukázal na amazonky a pupkatému talianovi stiekla slina na vyťahané tričko. „Taliani sú síce dobrí futbalisti, ale bez mozzarelly nevedia hrať. Ancelotti si vraj vozí z Talianska pravú „di bufala" a tak sa Cheslea darí. Aj Slováci nakopú Talianov kedykoľvek sa im zmyslí a nás zase rozstrieľa ich slávna Chelsea, kľudne aj s ľavou rukou v ... Česi futbal hrať nevedia, počuli ste niekedy o českom národnom tíme? Teda okrem Čecha" sršal humorom. Postup slovenského tímu cez Talianov bol zámienkou pre opakované vtipkovanie.
Postupne sme prešli do Press Room. Je to miestnosť s kávovarmi, ktorá vyzerá ako kuchynka u nás vo firme. Je zaprataná stoličkami ako v priemernej hotelovej konferenčnej miestnosti a vpredu sa nachádza stôl, 3 stoličky a stena s logami sponzorov. Všetky tlačové konferencie, zvlášť pri uvedení nových hráčov sa vysielajú z Press Room. Sadol si tam čech a sprievodca spustil: „Hmmm..., ahmm.... Chelsea je pre mňa výzva, pretože hmmm... čo by som tak... áno, najlepší tím, jasné, veď som šťastný, že tu chcem hrať, hmmm... čo tak ešte pridať..." A keď si na miesto vpredu sadol niektorý z talianov, sprievodca to komentoval ako humorné ospravedlnenie za nevydarený výkon na majstrovstvách sveta. Hurónsky prehnane gestikuloval a Press Room opäť burácala smiechom.
"Zahráte si futbal?" Keď sme prechádzali štadiónom, niekde vyhrabal futbalovú loptu a bránku na mini futbal. Hneď prihral jednej z amazoniek. Amazonka nacvičeným pohybom loptu spracovala, vykopla na hlavičku a nechala spadnúť späť na prsia. Lopta sa odrazila smerom k pupkatému talianovi a od jeho pupku do bránky. Všetci sme sa išli popučiť od smiechu. Sprievodca len vystrel ruku aby vzdal hold amazonke a všetci sme začali tlieskať. Rómeo, ktorý sa medzičasom spamätal prebral iniciatívu a za hlasného posmeškovania kamarátov sa vehementne dožadoval odvety. Amazonka na to otvorila dlaň a s úsmevom „gimme five" si s Rómeom tľapli, čím mu pozdvihla pošramotené ego späť do nohavíc. Ešte päť minút sa okolo nej obšmietal a pupkom vzrušene napodobňoval akože skvele premyslený pohyb ktorým vsietil gól.
Šatňa hostí je menšia. Majú len 3 masážne stoly a menej spŕch. "Tabuľa na ktorej tréner vysvetľuje hráčom stratégiu hry je zámerne hneď za dverami. Keď ich niekto prudko otvorí, buchnú trénera hostí priamo po hlave a úspešne ruší sústredenie sa hráčov hostí." Ha-ha-ha-ha. Vraj sa to stáva a aj to je dôvod, prečo domáci tím stratí tak málo domácich zápasov. Ha-ha-ha-ha. V minulej sezóne 2009/2010 sa tak stalo iba raz, že Chelsea stratila domáci zápas.
Šatňa domácich je hneď oproti. Hráči oboch tímov teda vychádzajú približne na rovnakej úrovni chodby, kde sa stretnú a bok po boku kráčajú na ihrisko. V šatni domácich, ktorá je nepomerne väčšia je masážnych stolov až 6 a spŕch toľko, že ani pomalí hráči nemusia čakať až sa sprchy uvoľnia. K dispozícii majú kuchynku s plnými mrazničkami ľadu a drinkov. Je jasné, že talian chcel masáž od amazonky, načo dostal od manželky po hlave. Každý hráč má svoju skrinku, podobne ako sme mali na vojne. A sú rozdelení do 3 zón - anglicky hovoriaci, frankofónni hráči a ostatný svet. To preto aby sa mohli rozprávať a rozumeli si. Nie je to zábavné? Hrajú v spolu v jednom tíme na ktorý sa pozerá celý svet a nevedia si povedať možno viac než ahoj.
Zo šatne sme sa výbehom dostali na striedačky. "Tu sú vaše miesta, sadnite si" povedal sprievodca. Bol to mimochodom koniec spoločnej prehliadky. "Ak sa vám páčilo povedzte známym a ak nie, povedzte to mne alebo na to ihneď zabudnite. Prečo nie sú hostia oddelení od domácich fanúšikov? Éra rowdies je už minulosťou. A ešte pikoška. Viete, že na Stamford Bridge sa hrá na živom trávniku?" Akurát v čase mojej návštevy tam žiaden nebol, len rozhádzané trávne semienka. "Aby nám na ne nechodili holuby a iné vtáctvo, záhradníci po rohoch rozmiestnili sochy sov." Hodinka nám ubehla rýchlo, ale príjemne. Zabavil som sa a pookrial. Nezostávalo mi iné, než sa presunúť do múzea FC Chelsea, ktoré je plné strieborných tanierov, pohárov, plakiet a vlajočiek ktoré klub získal počas svojho dlhého pôsobenia. Vrátane tých najcennejších, žiadne schovávanie, všetky sú vystavené na obdiv fanúšikom.
