Bolo veľmi jednoduché zanevrieť na Dream Theater. V roku 2016 vydali koncepčný album “The Astonishing”, ktorý mal vyše dvoch hodín. Možno si poviete: veď to je dobré! Koho by nebavili dve hodiny zaplnené fantastickými riffmi a sólami od Johna Petrucciho?
No práve. Album The Astonishing takýto nebol. Znel skôr ako sólový album Jordana Rudessa (klávesáka skupiny), ktorý sa snaží znieť ako nejaký super epický filmový soundtrack. Nepomohol pražský orchester, nepomohli tri zbory. Album rozdelil komunitu fanúšikov DT a rozhodne to nie je album, ku ktorému sa ľudia radi vracajú.
Dream Theater preto stáli pred veľmi ťažkou výzvou - podarí sa im albumom Distance Over Time presvedčiť fanúšikov, že stále stojí za to kupovať si ich hudbu a podporovať ich nákupom vstupeniek na koncerty? Poviem to jednoducho - áno. Partia okolo Petrucciho si novým albumom výrazne zlepšila reputáciu.
Celý album začína singlom Untethered Angel. Pri akustickom začiatku som mal zimomriavky a keď odrazu skladba zdrsnela, mysľou mi behala iba jedna myšlienka - John Petrucci (gitarista skupiny) je riffový stroj.
Myslím to vážne. Na Dream Theater ma ešte stále baví to, ako dokážu z materiálu na päť skladieb urobiť iba jednu skladbu. Poslucháč nikdy nemá pocit, že sa nudí. Stále ho prekvapí niečo iné - náhla zmena nálady skladby, akordový zvrat či šialené rytmy.
V skladbe je aj “sólová bitka” medzi Jordanom Rudessom a Johnom Petruccim, ktorá určite stojí za to. Jediným slabým miestom skladby je bridge, ktorý mi až príliš pripomína iné skladby Dream Theater, menovite Outcry z roku 2011.
Ďalšou v poradí je skladba Paralyzed. Neponúka nič nové, ale páčia sa mi variácie v slohách. Refrén je podľa mňa až príliš nevýrazný a ľahko zabudnuteľný.
Potom nasleduje skladba Fall Into The Light. Prekvapil ma možno až príliš priamočiary úvodný riff, ktorý rozhodne nie je progresívny a poslucháčovi môže pripomenúť napríklad Metallicu. V “metallicovskom” duchu sa nesie aj zvyšok skladby. Veď celá skladba je vlastne napísaná podľa vzorca Master Of Puppets - drsný začiatok, jemný bridge a záver rovnaký ako úvod. A ono to po tridsiatich rokoch stále funguje! Počúvať túto skladbu je epický zážitok a poslucháč zažije počas počúvania tejto skladby celú škálu pocitov a emócií.
Skladba Barstool Warrior zo začiatku znie ako album The Astonishing. Potom sa gitara utíši a nechá priestor klávesám, aby skladbu preniesli na úplne inú úroveň. Komu sa páčila skladba “The Bigger Picture” z roku 2013, tomu sa bude páčiť aj táto skladba. Celá skladba navyše končí krásnou a pozitívne znejúcou speváckou časťou.
Room 137. To je názov najdrsnejšej skladby na albume. A zrejme aj najoriginálnejšej - nedokážem nájsť inú skladbu Dream Theater, ktorá by znela podobne. V skladbe je ale jedna pasáž, ktorá je naozaj ovplyvnená skupinou The Beatles a mám pocit, že gitarové sólo v tejto skladbe je jemne zbytočné.
S poľutovaním musím povedať, že skladba S2N ma neoslovila. Má potenciál osloviť ľudí, ktorých na hudbe fascinuje najmä technická dokonalosť. Ja som skôr pocitový poslucháč - hudbu hodnotím na základe toho, aké pocity vo mne vyvolá. Jediná pasáž, ktorá ma zaujala, je klávesové sólo v piatej minúte, ktoré zneje ako vystrihnuté zo skladby The Root of All Evil z roku 2005. Refrén mi príde ako nasilu prilepený k zvyšku skladby - vôbec tam prirodzene nezapadá.
A tak sa dostávame k vrcholu albumu - At Wit’s End. Už úvodný riff napovedá, že toto nebude len tak hocijaká skladba. A keď sa k Petrucciho gitare pripoja klávesy a skladba naberie melodickejší spád, je už poslucháč namotaný úplne.
Pokiaľ bude tento album niečím charakteristický, tak striedaním drsných a melodickejších pasáží. Takejto výmeny sa dočkáme aj v tejto skladbe, pričom v nej to funguje asi najlepšie. Petrucciho sóla a do toho LaBrieho zvolania “Don’t leave me now” sú poriadnou emočnou jazdou.
Pri skladbe Out Of Reach mám pocit, že ide o takú dohru po monumentálnej At Wit’s End. Je to príjemná skladba, ale poslucháč ju ocení najmä okamžite po dopočúvaní skladby At Wit’s End. A zároveň je skvelým oddychom pred veľkolepým záverom.
Pale Blue Dot (pojem, ktorým sa označuje malá modrá bodka viditeľná na fotografiách z vesmíru, čiže naša Zem) začína snovými syntetizátormi. Potom sa ozve Mangini (bubeník), ktorý znie skoro ako počíačový virtuálny bubeník čo pôsobí jemne rozpačito. Našťastie sa čoskoro pripojí Petrucci s ďalšou dávkou úžasných riffov. Album končí veľmi podobne ako album “Dream Theater” z roku 2013 (spomalenie, orchestrálne klávesy a činely)
Bonusovou skladbou je Viper King, ale tá je na môj vkus až príliš prvoplánová. Mám pocit, že Petrucci potreboval nejaký priestor na relax po všetkých tých progresívnych riffoch a skladba Viper King bola preňho vhodným priestorom.
Fanúšikovia Dream Theater majú problém s niekoľkými bodmi. Skúsim tieto otázky aplikovať na nový album.
Portnoy je preč. Stojí to aj tak za to?
Áno. Mangini dokazuje, že je dobrou náhradou za legendárneho bubeníka. Je technicky ešte zdatnejší. Pravdou ale je, že by mohol skúsiť znieť menej ako stroj.
LaBrieho vokály? Nie je to katastrofa?
Nie je. Ja viem, že svojrázny LaBrieho prejav nemusí sadnúť každému, ale nemám pocit, že by skupine nejako ubližoval.
Neopakujú sa už trochu?
Trochu áno. Čiastočne za to môže fakt, že album produkoval samotný John Petrucci, čiže žiadny externý producent nezasahoval do zvuku albumu. Konkrétne miesta, ktoré mi až príliš pripomínali iné skladby z ich tvorby, som analyzoval vyššie.
Celkové hodnotenie - osem z desiatich progresívnych bodov. Dream Theater si výrazne vylepšili reputáciu a slovenskí fanúšikovia si tento album budú môcť vypočuť naživo 16. júla v Bratislave. Na koncerte vraj bude odohraný aj celý album “Scenes From a Memory”, najlepší Dream Theater album všetkých čias (prepáč, Images and Words!)
