Po tábore bolo potrebné vyrovnať veci s družstvom v Sedliciach. Aj keď sme to nakoniec dostali sponzorsky, je slušné osobne "poďakovať". Trvalo to pár sekúnd. Čo ďalej? Autobus v nedohľadne (vyše 100 minút). Okolie trošku poznám, tak som sa vybral nadbehnúť si pár zastávok. Veď nebudem kysnúž na zastávke. A ako inak, žeby vo mne neskrsla stopárska myšlienka :D
Zo začiatku šli všetky autá opačným smerom, až som začal zvažovať, že skočím do Margecian a odtiaľ vlakom do Košíc. To som však zavrhol. Bol som pred koncom dediny, keď mi zastavil jeden temer miestny. Môže ma hoďiť do Ľubovca (2 dediny, 5 km).
Do Prešova ostáva ešte pár dedín. Vybral som sa teda skúsiť šťastie pešostopom. Pokus zastaviť poľských vodičov naložených kameňom z lomu Suchá Dolina nebol ten správny. Natlačili sa na mňa tak, že ak by som neustúpil do trávy za okrajom cesty, utrhnú mi vztýčený palec. Už mám s nimi pár skúsenosti. Jazdia ako blázni, maximálna povolená rýchlosť pre nich neexistuje takisto ako stredová čiara na ceste. Nezastavil mi ani pekný bavoráčik, ani audina, tak som pokračoval v stopovaní nákladiakov.
Nasledujúci vyklápač išiel sám, nie v kolóne ako zvyknú. Šofér mi čosi neurčité ukazoval, tak ja mu na to ukázal že "ďaleko idem móóój, ďaleko". Zastavil. Dobehol som ho, lebo brzdná dráha 15 tonového vozidla s 25 tonami kameňa je trošku dlhšia ako na našej astre :) Už rok vozí kameň na stavbu dialnice za Prešovom. Pokojne, pohodlne a predpisovo ma doviezol pod dialničný most. Tam sme sa rozlúčili. Milý človek.
Ďakujem ;)
Do Prešova som sa dostal pol hodinu pred odchodom autobusu zo Sedlíc. Čakala ma ešte dlhá osamelá romantická prechádzka naprieč Prešovom a cesta do Košíc. Ľavou zadnou :)
Dátum: 2009-08-07
