(Minulotýždňové 2009-09-13) Priemerné nedeľné popoludnie nebolo až také priemerné. V pondelok nastupujem prvý krát v živote do serióznej práce. Teda kôli presnosti, začínajú školenia. Treba teda izbu doma zanechať v poriadku a aspoň ako tak urobiť mamke radosť (dúfam, že sa podarilo), zbaliť pár vecí na najbližší týždeň...
Poobedie je upršané. Fúka nepríjemný vietor, ťažké kvapky dažďa bubnujú po streche, narážajú do okien. Žiadna sláva. Napriek nečasu mám dobrý pocit.
Nadišiel čas odchodu. Sadám do auta a vyrážam cez Giraltovce (smerom na Svidník). Na kopčeku moje srdce zaplesá. Vidím dúhu. Je nezvyčajne blízko, pekne výrazna. Krása. Dúhu som nevidel ani nepamätám. To som však ešte netušil, čo ma čaká o pár sekúnd :)
Je veľmi blízko, nechápem. Čochvíľa mi spadne sánka. Vidím jej koniec. Najprv nechápavo pozerám... a pozerám... a pozerám... Asi neverím. Vyťahujem mobil a cvakám. Raz. Druhý krát. Úžas. Chcem nech tento moment trvá ešte aspoň... sekundičku dlhšie. Niet však kde zastaviť. Odbáčam. Cestou späť pár minút neskôr je preč.
PS: keďže dúha končila na Letisku, poklad som nenašiel. Dúfam, že aspoň to šťastie do konca života mi ostane. Čakám na splnenie momentálne jedniného priania ;)
