Jeden krásny slnečný piatok, vybral som sa ja do Prešova na lezeckú stenu. Zastávka v lekárni však spôsobila drobné meškanie a to zas nestihnutie autobusu. Mal som teda dostatok času spokojne v tichosti si posedieť na autobusovej stanici a precítiť čaro tejto novučičkej, otrasne postavenej stavby. Autobusy prichádzali a odchádzali, mladí či starí nastupovali i vystupovali, ďalší ticho čakali alebo si rozhovorom krátili čas do príchodu svojho spoja. Ja som si ho krátil rôznymi myšlienkami a pozorovaním ľudí. Najviac ma zaujal prichádzajúci dedko.
Bol nižšieho vzrastu, na jednu nohu kríval. Klobúk, staré, tenké, miestami odrané sako, tmavé nohavice, palička a topánky z čias dávno minulých o ňom rozprávali jeho vlastný príbeh. Na opálenej, rokmi a režimami ošľahanej tvári mala miesto nejedna vráska. Drobné očká sa rozhliadali po okolí s pokorou, múdrosťou a istým nadhľadom. S ústami sa mu poihrával temer nebadateľný úsmev. Nos a pár šedivých vlasov mu dodávali svojský "look". Celkovo pôsobil skúsene, múdro, šťastne... Obklopili ho dvaja minimálne o 2 hlavy vyšší svalnatí týpkovia a pustili sa s ním do rozoberania stavebných problémov. Jeho hlas znel zreteľne, pevne, aj keď tichšie, a bolo z neho cítiť pokročilý vek.
Dedka som si už obzrel, odhadol na veľmi zaujímavého človeka, keď moju pozornosť upútala iná osoba, prichádzajúca z rovnakého smeru. Nízka stará žienka bola veľmi zhrbená, čo jej ešte viac uberalo na výške. Opierala sa o amatérsky, ale pekne, spracovaný pevný tenký hnedý konár nahrádzajúci paličku. Krátky priliehavý kabátec pretkávaný množstvom trblietavých nitiek od tmavočervenej, bordovej až po fialovú, jej siahal tesne pod pás. Jemne prekrýval viacero čiernych širokých vzorovaných pekne upravených sukní, aké nosievali naše pramamy. Spod nich trčali obnosené čierne krpce so striebornými gombíkmi. Biele vlasy vykúkali spod vzorovanej šatky. Do očí som jej nevidel, lebo hrb jej nedovolil zodvihnúť hlavu. Dlhý špicatý nos odpútaval pozornosť od malých zvráskavených pier a brady. Usmievala sa.
Deduško a babička pôsobili veľmi priateľsky. Keď sa stretli, pozdravili, pustili sa do reči. Vyzerali spolu strašne komicky, lebo počas rozhovoru dedko stál na jednom mieste a pozeral sa opačným smerom, zatiaľčo babka sa prechádzala v okolí 2 až 4 metrov, klopkala paličkou po dlažbe a väčšinu času bola otočená chrbtom k starkému.
Po chvíli došla reč na euro. Táto téma mňa ekonóma zaujala :) Monológu sa ujala babka. Začala veľmi svojským spôsobom vysvetľovať, že jedinou nevýhodou bude to, že budeme mať viac mincí ako bankoviek. Ceny ostanú tie isté ako teraz, len sa prepočítajú podľa neviemčoho na eurá, budeme môcť platiť v zahraničí bez toho, aby sme museli vymieňať koruny za cudziu menu a blá blá blá. Škoda len, že keď dostane dôchodok, nedokáže si ho kôli váhe odniesť domov sama. Veď ona už teraz doma má "cali veľki saček euroch co mi moja donešla z nemecka ta znam jake to češke" a rukami ukázala aký veľký sáčok. Nakoľko vtedy ešte nebolo reklám na propagáciu európskej meny, veľmi ma jej rozprávanie zaskočilo. Neskôr, keď sa reklami objavili, prišlo dalšie prekvapenie; ich texty akoby našej babke zúst vzali :)
Prišiel môj autobus. Nasadal som s miernym smútkom, že si nevypočujem všetky výhody eura.
Čo dodať? Žeby prvýkrát platilo "Smerom k ľuďom*"?
škoda, že * zmena programu vyhradená
