Počas letného tábora sme si odskočili do Prešova poriešiť pár vecí. Po vybavovačkách sme čakali na autobus na stanici. Všimol som si tam spokojne odpočívajúceho bezdomovca. Všetci mu dali pokoj a on na oplátku nikoho neotravoval. Sedel a spokojne podriemkával :)
Pár chvíľ na to sa ozval krik. Iný kolega anderbridžmen (v origináli under-bridge-man ;)) mu potiahol jeho tašku. Každý človek si bráni svoj majetok, tak aj náš hrdina. Okolitý ľudia sa tvárili nezainteresovane, nič nevideli, nepočuli, nič ich nezaujímalo. Ziapol som teda na zlodeja: "Nechajte to, dajte mu pokoj!" On nič, naďalej sa bil o svoju korisť. Nakoľko nie som policajt ani SBS-kár a nechcel som (ani náhodou) schytať od miestnych svalnáčov, rýchlým a ráznym krokom som opustil budovu. Neutekal preč. Mojou päsťou dalo okno na kancelárii bezpečnostnej služby dnu sediacim týpkom dobrý dôvod opustiť kanclík. (Nečakane) rýchlo pochopili, že sa niečo deje, a tým problémom nie som ja. "Páry ťežkejch bot" sa opreli do podlahy a niekoľko rýchlych pohybov znamenalo koniec wrestlingu uprostred haly.
Čo bolo ďalej? Majiteľ tašky dostal, čo mu patrí, a zlodej bol po zemi odnesený do kancelárie. Dohováranie síce nebolo viditeľné, ale počuteľne jasné a hlasné. Jediná otázka znie: "Čo bolo hlasnejšie? Nábytok použitý pri dohováraní alebo zlodejove odpovede?"
PS: Napadá ma ešte dodatok: Ako vedeli kto to začal, komu čo patrí a s kým sa treba pozhovárať? Bola to náhoda alebo iba správny typ?
