Dnes som pôvodne po škole mala ísťnavštíviť kamošku na psychošku. V škole na chodbe som však stretla jej naj kamošku, ktorá sa za ňou dnes chystá, tak som ju lennechala pozdraviť, lebo som mala ešte nejaké povinnosti a nechceladôjsť domov príliš neskoro.
Po škole som sa teda vybrala do obchodu. Z neho na stanicuúplne inou cestičkou ako zvyčajne. Vlastne, ešte som tadiaľto nešla.Míňam teologickú fakultu. Ako to už býva zvykom, pri budove fakulty,oproti Tescu, sedelo na zemi rómčatko. Bude mať okolo 13 rokov. Kráčalasom dosť pomaly na to, aby som stihla zachytiť všetko, čo hovorí. Úprimne sana mňa pozrel a pýtal si korunku. Vykročila som smerom k nemu. On užnatešený vystieral ruku, ale mňa ani vo sne nenapadlo hľadať vovrecku peniaze. Neviem prečo, ale prvá veta, ktorá mi napadla bola, že prečotam sedí? Bolo mi jasné, že chce peniaze, ale tááá... Odpoveď bolastručná: "Prosím si peniaze."
"Prečo?"
"Som hladný."
"Tak poďme do Tesca."
Trochu ma prekvapila jeho reakcia. Okamžite vstal odhodlaný ísť so mnou. Vtedy som pochopila, že je naozaj hladný.
Zišli sme dole po schodoch, kde mi hanblivo oznámil: "Ja vás tu počkám, teta."
"Nie, len poď so mnou, teraz budeš môj kamoš ;)"
Cestou pomedzi regály a za ten čas, čo sme vyberali rožky, som sa odneho veľa nedozvedela. Veľmi sa so mnou nechcel rozprávať. Dozvedela som saaspoň odkiaľ je a že keď si nevyžobre peniaze na bus, takpôjde domov peši. Nevedela som, či mu mám dať radšej prachy, alebo jedlo. To už sme stáli pri pokladni. Zaplatilasom rožky, nič iné totiž nechcel, dala som mu pár mincí, čo zavadzali vpeňaženke, krížik na čelo, povedala ahoj... Zaskočený mojim správaním, stihol akurát pekne poďakovať. Rozišli sme sa, každý svojim smerom. On na svoje miesto k fakulte, ja na stanicu.
Sama neviem, prečo som takto konala, ale jedno viem určite - mňa takétoveci napĺňajú obrovskou radosťou. To, že je niekto šťastný tak trochumojim pričinením, nech by to bol ktokoľvek.
Na pediatrii nám raz sestrička povedala: zbytočne sa snažíte, aj tak vásna ulici o niekoľko rokov okradne... Neviem. Takýmto ľudom však často netreba nič, len kúsok lásky. Prečo by som sa o lásku nedelila, keď jej je vo mne tak veľa?Som ŠŤASTNÁ, cítim úžasnú radosť... Aj keď viem, že takéto veci sa majú robiť v skrytosti, chcem sas tebou podeliť o radosť a nie chváliť sa svojimi skutkami. (Nakoniec sa predsa len nechala ukecať, že bude dobré podeliť sa o tento svoj zážitok s inými.)
Ja iba dodávam: nech je čierny/hnedý/sivý/biely/žltý alebo inak farebný, deti sú všetky rovnaké... Vedia darovať fúru lásky.
