Včera večer ma v Košiciach na autobusovej stanici stretla stará známa bezdomovkyňa. Ju si pamätám veľmi dobre. Štandardný postup: obchádzala všetkých ľudí a žobrala.
S Ivom som stáli pri sedadlách. Vedľa sedela nejaká slečna. Bezdomovkyňa ju prosila o drobné (bez udania dôvodu). "A viete, študenti sú oveľa milší ako ostatní, vždy mi niečo dajú."
Súhlasím. Ale mňa by to nemotivovalo dať jej (keďze študenti jej už dali). A v konečnom dvôsledku, študentom už nie som ;)
Prišla ku nám. Drobné som nemal, pred chvíľou som si požičial 10E, lebo som zabudol platobnú kartu. Nedostala teda nič.
Odišla vedľa. Vtedy ma napadlo; mal som na večeru 6 rožkov k treske, jeden mi zvýšil. Zavolal som ju: "Počkajte, pani, dám vám rožok."
Pohŕdavo na mňa pozrela a pekne nahlas vysvetlila: "Vieš čo ja robím s rožkami? Vyhadzujem ich, nechcem ich."
Fúúúúúúúúúúúúú... Ostal som ako obarený. Vzkypela vo mne žlč, ale ovládol som sa.
Obišla sedadlá. Z opačnej strany som ju začul: "Som bezdomovkyňa, som hladná..."
Najbližšie, keď bude pri mne hladná, bude rada, keď ju nepošlem kade ľahšie.
