V Giraltovciach sa v piatok a cez vikend konal festival V4 a Ukrajiny pre postihnuté deti, alebo niečo také. Neviem presný názov. Počas neho sa uskutočnila aj ekumenická sv. omša. Všetko sa točilo okolo nich, okolo detí so zdravotným či mentálnym postihnutím. Počas kázne sa nad tým zamýšľal aj celebrant omše, Mons. Konečný, rektor košického kňažského seminára. Donútilo to zamyslieť sa aj mňa.
Umelé prerušenie (rizikového) tehotenstva, eutanázia... Krásne názvy, ktoré pomenúvajú jedno: vraždu. Neidem rozoberať etiku ani morálku. Ako je to s deťmi s postihnutím v praxi? Oplatí sa vraždiť?
Priamo v rodine nemám nikoho postihnutého, ale mojej krstnej mame sa narodil postihnutý Lukáško. Nemajú to ľahké: operácie, starosti... Krstná však tvrdí jedno: odkedy sa Lukáško narodil, ich život nabral nový rozmer. Lukáško stmelil celú rodinu a je obrovským požehnaním. Toľko lásky, koľko vie dať on, snáď nedá nik. A to nie je jediná rodina s postihnutým, ktorú poznám. Väčšina sa zhoduje v jednom: nie je to ľahké, ale stojí to za to, je to požehnanie.
Podľa mňa, akokoľvek postihnuté deti sú naozaj požehnaním a dokážu nás úžasne obohatiť, človek však nesmie byť karierista, egoista a pod. Presvedčil som sa o tom pár krát aj osobne.
Všetko je len na rodičoch. Nebojme sa prijať niekoho, kto nie je úplne normálny. Prijmeme tým zlato v inej forme.
