Predstavte si, že žijete vo farnosti, kde máte milého pána farára. Rozhodne sa, že vás príde navštíviť. Gazdiná súhlasí. Pán farár ešte dodá: "Na obed by som rád kačicu". Toľká opovážlivosť, však. Ale pán farár je pán farár, veľa vážená osoba, treba mu to splniť, veď čo by ľudia povedali...
Aby bolo všetko tip-top, gazdiná celý nasledujúci týždeň upratuje, zametá, čistí, drhne, podlaha sa ligoce väčšmi ako Slnko... Kúpi tú najväčšiu najkrajšiu kačicu, začne vyvárať, vypekať, polievka, knedlik, kapusta, dezert... Maká až sa jej spod nôh práši, len aby si uctila pána farára a aby bol nadovšetko spokojný.
Nastane nedeľa, deň "D". Klopanie na dvere ohlási príchod návštevy. "Osvietenec" vchádza, usádza sa. Pani domáca si už mädlí ruky a nevie sa dočkať, kedy bude môcť priniesť svoje jedinečné výtvory, a kedy dostane pochvalu, ako to chutilo. Prejde chvíľka a o jedle nepadne ani zmienka, preto sa nedočkavo spýta, či môže priniesť obed. "Ďakujem, ale nie som hladný."
Koľká opovážlivosť, však? Aké pobúrenie to muselo vyvolať u gazdiny, veď na kačku minula možno posledných pár korún, a "Jeho urodzenosť" ráčia nebyť hladný! Vrchol drzosti!
Tento príbeh je vymyslený. Chce však poukázať na jedno. Koľkokrát my zahlásime "Ježišu, chcem Ťa prijať do svojho srdca, dnes ma čakaj, pôjdem za tebou, budem v chráme" a vykašleme sa na neho? Síce prídeme do kostola, omšu si odstojíme či odsedíme, kázeň prespíme, a práve vtedy, keď dôjde na to najdôležitejšie, keď sa za nás nechá ukrižovať, keď kvôli nám premení chlieb na svoje presväté telo a víno na svoju presvätú krv a dáva sa nám za pokrm, my mu povieme: "Hmm... ta vieš, ja som chcel, ale nemôžem, lebo on... lebo ona...". Čo je toto za systém? Nám sa nepáči, keď nám nejaký obyčajný človiečik niečo spraví, ale my to robíme priamo Bohu. Páčilo by sa nám keby nám raz povedal: "Ty si ma neprijal, čo teda hľadáš v mojom kráľovstve? Daj si odchod..."
Čo chcete, aby iní robili vám, robte aj vy im!
