Byť niekde, na nejakej akcii, či už skautskej alebo inej pre mňa znamená dosť. Okrem možnosti stretnúť známych a priateľov, prípadne spoznať nových ľudí, ale i spoznávať seba samého to pre mňa znamená aj šírenie radosti, dobrej nálady, potešenie zarmútených, stáť pri tých, ktorí to potrebujú... Problém však nastáva, keď ja sám na tom nie som najlepšie. Podobne to bolo aj nedávno.
Nevyspatý, zničený, na antibiotikách, sklamaný z niektorých ľudí a vidiac, že veci sa kafrú kde sa len dá, som sa vybral pomôcť na jednu akciu. Nebolo to až také zlé, ako sa zdalo, ale všetko bolo rozhodne iné ako ideálne. Fyzická práca zvykne "uvoľniť" myseľ. Tak sa aj stalo. A akcia začala.
Spoločnosť spravila svoje, vyčerpanie a už druhý deň premočená nie len obuv takisto zatlačili negatívne pocity do úzadia. Tie však nezmizli, len sa usadili kdesi hlbšie, a ozvali sa práve vtedy, keď som to čakal najmenej.
Jeden večer si tak sedím s kamoškou na karimatke, popri pojedaní špekačiek sa rozprávame... Z druhej strany večeria Lucka, po našom Čajík, mladšia skautka z oddielu. Nevadí mi to, lebo kecáme len tak, nič príliš osobné, a aj keby, väčšinu ešte nepochopí. Z ničoho nič sa ma však spýta:
"Pončo? Ako sa máš?"
Divná otázka, najmä pred záverom akcie. Čo jej mám odpovedať? Veď sa tvárim, že všetko je fajn, usmievam sa, srandujem, podarilo sa mi viac či menej úmyselne povzbudiť pár ľudí...
"Pončo, ty klameš."
To bola rana pod pás. Ostal som ako obarený. Presviedčal som sa, že sa mi to len zdalo. Ale bola to pravda. To malé milé dlhovlasé vysmiate dievčatko ma už niekoľkýkrát prekuklo. Síce som ju uistil, že sa mýli, a všetko je fajn, ale vnútri viem, že mala pravdu.
Ako to tie deti dokážu? Skadiaľ berú tú istotu a presvedčenie? A úprimnosť? Kto z dospelých vám povie pravdu takto priamo, rovno do očí? Pravdu mám rád a pravdovravných si veľmi cením, ale to neznamená, že nakazím okolie nedobrou náladou.
Som vďačný "Kamošovi hore" za to, že stvoril deti. Fakt vďaka ;)
