Pred gulášom dostalo pár vyvolených skautov v ústraní niečo, čo nikto iný. Každý dostal pár inštrukcií, a mohlo sa začať s veľmi neskorou večerou. Tajomstvo však nemalo nič spoločného so spomínaným pokrmom. Neskôr, keď tma prikryla okolie svojím tajomným plášťom a partia okolo ohňa sa začala rozchádzať, nadišla vhodná príležitosť.
Krst je niečím úžasným. Končí ním stará éra, začína nová. Deťom sa odpúšťajú hriechy, dospelým všetko, čo doteraz napáchali, a môžu pokračovať s čistým štítom... A skautský krst?
Pri narodení dostávame meno, ktoré sa s nami nesie životom, ovplyvňuje nás. Správne, dostávame, nedávame si. Niektorým sa páči, iní sú neutrálni alebo im prekáža. Medzi nami, skautami, je zvykom oslovovať sa prezývkami. Každému časom nejaká prischne. Mne prischlo Pončo. Tieto prezývky sa pri skautskom krste stávajú skautským menom. Dávajú teda skautovi možnosť začať akoby odznova. Môže tak spraviť prvý krok k naplneniu krásneho motta nášho oddielu - Melior esse - Byť lepším, vybrať si smer, ktorý považuje za správny, začať vlastnú jedinečnú a neopakovateľnú cestu bez ohľadu na to, kým bol pred tým...
Vodca zvoláva k sebe "vyvolených". Môžu sa sami rozhodnúť, či príjmu svoju prezývku za meno alebo nie. Skupinka slávnostne obstúpi vatru. Každý má kúsok brezovej kôry, ktorý dostal pred večerou a na ktorom je uhlíkom napísané jeho doterajšie meno. Postupne vhadzujú kôru do ohňa, ktorý "všetko čistí, vedie k zdaru". Kto chce, pridá aj pár slov. Nakoniec prichádza spečatenie: "Prijímam meno Vilmen!" "...Šmeci!" "...Viva!" "...Budík!" "...Diego!"
Trim še segrička i braškovci!
