Čaká ma najťažšia skúška v semestri, po rozume mi v kuse chodí niečo iné, prezerám si fotky z akcií, idemi hudba, náhodný výber mojich top, odkedy som narazil na jednu "vyvolenú", hrá mi oveľa častejšie, vyvoláva vo mne krásne spomienky... Do toho sa pridáva niečo zvláštne, niečo, čo som už dlho necítil. (Správne, za všetkým treba hľadať ženu, ale tentokrát trošku iným spôsobom.)
Pred pár dňami som bol s 2 kamošmi a kamoškou posedieť, pokecať... Kamoškaje presne 6 rôčkov a 5 mesiacov mladšia, veľmi inteligentná a správna holka. Za trest mala byť doma už o ôsmej a bolo niečo po deviatej, keď sa začala poberať. Mali sme vážnu debatu o tábore, prepadoch... :) Aby nedostala zaracha, trošku som jej začal nalievať rozumu. Nie klamať, len pravdivo povedať pár faktov takým spôsobom, aby s jej meškaním rodičia nemali problém a ona sa vyhla ďalšiemu trestu. Myslel som to maximálne v dobrom. Jej reakcia ma prekvapila: takéto fígle nebude skúšať narodičoch, radšej si to odpyká. Zo začiatku som si význam týchto slov veľmi neuvedomoval, veď je to jej vec, jej život... Keď som sa však vrátil domov, nedalo mi. Radšej dostane zaslúžený trest, ako sa vychytralosťou vyhnúť úplnej pravde.
Dostalo ma to. Nedalo spať. To malé dievčisko mi ukázalo ozajstnú čestnosť. Malo to na mňa neblahý dopad. Mám riadny pracovný neporiadok v izbe a mamke sa to nepáči. Teraz už môžem povedať "mal som". Vždy, keď sa ma na to pýtala, musel som so smiechom odpovedať, že mám poriadok. Mamka to pochopila. Teraz som jej bez smiechu oznámil: "Áno, mám super poriadok, upratané,všetko krásne uložené..." Myslím si, že som jej spravil obrovskú radosť.
Nehorázne... Nemôžem pochopiť... Aké trápne. Učí ma vlastným príkladom niekto, komu by som malbyť vzorom ja. Nemôžem sa z toho spamätať. Čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac mi to láme hlavu. Nie, že by som nebol čestný, ale slovami inej kamarátky:"čestnosť v rámci pravidiel = vychytralosť :)".
