Družinka spolu s vodcom sa vydáva na trojdňový výlet. Chata je neďaleko tretieho najväčšieho Slovenského mestečka. Počasie úžasné. Črtá sa ideálny večer. Chlapčiská už netrpezlivo očakávajú noc, lebo majú prisľúbenú skúšku odvahy. Adrenalín v žilách stúpa. Krásny večer práve začína. Nik ešte netuší ako skončí.
"Kto to nezvládne?" "Jožo zas určite zablúdi..." "Môj dedo povedal, že bude pršať a celý víkend ostaneme trčať v chate." "Dúfajme, že tvojho deda bolia kosti z niečoho iného ako z dažďa." Takéto a podobné hlášky sa niesli ovzduším. A dedko sa naozaj našťastie iba mýlil.
Nadišiel čas. Zamkli chatu a vybrali sa na miesto, na ktorom mali dokázať svoju odvahu. Cesta trvala pridlho. V lese každý bez problémov prešiel stanovenú trasu a teda zvládol skúšku. Panuje všeobecná radosť, šťastie, ťažká pohoda lesná... Nik nemyslí na dlhú cestu späť, ba ani najodvážnejší netušia, a ani ich odvážne pubertiacke hlavy nesnívajú, že to najhoršie ešte len príde. Keď záplava radosti začne opadať, vydajú sa na základňu.
Od chaty ich delí už iba lúka s krásnym starým dubom na okraji a pás stromov. Asi 10, maximálne 15 minút chôdze. Tu sa však vynorí prvá zaujímavosť. Keď sa približujú k dubu, jeden z chalanov si všimne, že jeho košatá koruna čosi skrýva. Niečo zvláštne, visiace na okraji. Potúžený zvládnutou skúškou odvahy sa spolu s vodcovým dovolením a za jeho asistencie rozhodnú objasniť túto záhadu.
Nadchádza polnoc. Pomalými odvážnymi krokmi postupujú vpred. Začínajú rozoznávať stále viac a viac, hrubé spodné konáre nadobúdajú v nočnom šere tvar... Aj visiace bremeno čím ďalej tým viac pripomína... pripomína postavu. V momente zastavujú a sranda končí. Vo vánku sa jemne pohojdáva na lane.
Prvý sa odmlčal Juro. "Čo robiť? Čo keď ešte žije?" Postupne sa spamätávajú z prvotného očarenia. Majú síce jeden mobil, ale ten nemá signál. Skúsia mu teda pomôcť. Obdivuhodná to odvaha. S maximálnou ostražitosťou po vzájomnom dohovore vykračujú k miestu činu. Už ho vcelku dobre rozoznávajú, keď v tom... Ozve sa praskot. Mráz prechádza po chrbte snáď ešte aj dážďovke hlboko v zemi. Konár je však pevný. Jemné vŕzganie lana predchádza silnému desivému chrapotu. Otáča sa k nim. Všetko živé berie nohy na plecia. Možno aj najpomalší z nich prekonal doterajší rekord v behu k chate.
"Kľúče... sú v taške. Kde je? Do kelu... odhodil som ju, keď... neďaleko..." Krv tuhne v žilách. Previnilec ich musí priniesť. Nik mu nechce pomôcť. Nakoniec sa nad ním 2 kamaráti predsa len zľutujú. Cesta im ubieha neuveriteľne pomaly. Nik sa nechce na strom ani pozrieť. Tašku nachádzajú rýchlo. Otočia sa na cestu nazad. Zrak omylom zablúdi tam... kam nemá. "Ale veď...." Naozaj. Dubu chýba jeho "prívesok". Ostalo len lano. Od chrbta sa im ozve chrapot. Tackavo sa k min z diaľky blíži tmavý tieň.
Neuveriteľné. Druhý krát prekonaný bežecký rekord v priebehu niekoľkých minút. Odomykanie trvá hodnú chvíľu, roztrasené ruky nevedia nájsť kľúčom dierku v kladke. Rýchlo zaliezť dnu, zamknúť všetky zámky, vypnúť svetlá... Na zatvorenie okeníc už nik ani nepomyslí. Veď by najprv museli otvoriť okná. Usalašia sa v absolútnej tme v zadnej miestnosti pri ešte teplých vyhasnutých kachliach.
Toto však ešte nie je koniec. Pokojných pár minút trvá večnosť. Ľahké kroky dopadajúce na trávu pri chate znejú ohromne hlasno. Hrôza a des. Chvíľu ticha, keď si najodvážnejší uľahčene vydýchnu, preruší náraz kovu na kov. Šmátranie v zámke. Zanedlho sa poddá. Desivé kroky znejú na tvrdej drevenej podlahe chodby ešte hrozivejšie. Už iba 2 metre... meter... Zastavujú. Presne predo dvermi miestnosti, v ktorej sa ukrývajú. Nik nedýcha. Napätie a strach sa dajú krájať. Kľučka zapiští a masívne dvere vydajú zvuk sťa guľkou smrteľne ranené zviera. V priezore sa zjavi tmavá postava. Neúspešné škvrknutie zapaľovača všetko zavŕši.
Izbu naplní jasné svetlo halogénky. Tajomná postava zrazu dostane tvár, meno a... temer aj nôž pod krk. "Čo sa tu tak schovávate akoby ste videli prízrak?" Zhrozené oči sa pomaličky rozlepujú. Hlas totiž dobre poznajú. Nemôžu uveriť vlastným ušiam.
Je to zástupca vodcu.
Po upokojení sa prichádza pokec pri stole a vysvetlenie. To, že Marek nestihol autobus nebola úplná pravda. Šiel skorším spojom. Skúšku odvahy zvládli všetci a nakoľko v miestnosti nebolo nič cítiť, dostali aj patričné vyznamenanie ;) Kto bol "obesený" snáď ani netreba vravieť. Síce padlo pár "milých" slov na adresu organizátorov, ale v konečnom dôsledku, všetci dostali životnú lekciu a krásny darček pre kamarátov, svoje deti a vnúčatá na dlhé zimné večeri.
Dovolím si ešte poradiť tým, ktorí by sa chceli nechať inšpirovať; radšej to neskúšajte. Aj keď deckám mobily pozbierate, nikdy neviete, kto má vysielačku alebo "hodinky s vodotryskom" a zavolá 112-ku a máte prúser. Na 112 sa dovoláte pomaly aj z jaskyne. Ak vám ovšem zodvihnú, lebo mne zatiaľ ani raz. PS: Nemyslím tým vodcu 112. zboru Prameň Prešov-Sekčov ;)
