Michal ako bonus ku kancelárii, ktorú si šiel prenajať, dostal i kľúče k zasadačke. Od správcu vedel, že zvyšok poschodia má prenajatá logistická spoločnosť dovážajúca tovar z Ázie, čo znamená, že počas dňa je prázdna. Rozhliadol sa po priestore. Mal z tohto miesta dobrý pocit. Bolo to presne to, čo hľadal. Nájom bol nízky, miesto vyzeralo veľmi decentne a na dobrej adrese.
„ Výborné. Podpíšem zmluvu a môžeme sa pustiť do zariaďovania.“
Ako vybavoval náležitosti s priestorom, popritom si pripravoval úvodnú prezentáciu. Premýšľal ako osloviť tých správnych ľudí, i ako odpovedať na prípadné otázky. Stále mal pochybnosti o význame toho, čo robí. Rovnako, či má vôbec šancu niekoho osloviť. Prvá verzia mala osem strán a bolo mu jasné, že pozvánku musí skrátiť. Až po týždni sa mu podarilo upraviť text tak,aby s ním bol spokojný.
Peniaze.
Mať ich dostatok je veľmi príjemné. Riešia mnohé problémy, budujú mosty a zatraktívňujú nás. Sú ako batérie nášho života. Aj iné veci nás môžu trápiť, no ak ich nemáme, tak na nič iné nemyslíme. Sme pre ne ochotní urobiť takmer čokoľvek. Na ich získavaní pracujeme počas celého život a hodnota nášho času sa nimi dá krásne vypočítať. Len málokto môže povedať, že by svoju profesiu vykonával aj keby za ňu nedostal zaplatené. Žijeme v dobe, kde hodnota času sa líši u každého človeka a rozdiely sú astronomické. Mnohokrát je to o vedomostiach, šťastí, skúsenostiach alebo príležitosti. Mnoho ľudí je tak zabehnutých vo svojich koľajách, že nevnímajú šance, ktoré majú priamo pred očami. Mnohí ktorí si prečítali týchto pár viet sa teraz pýtajú, ale čo s tým? Musím povedať, že ozaj neviem. Verím však, že ak niekoľko jednotlivcov spojí svoje sily, dokážu vymyslieť a zrealizovať plán, ako zlepšiť svoju finančnú situáciu v relatívne krátkom čase. Preto by som vás rád pozval v piatok 26.9 o 20:00 do biznis centra na Willsonovom námestí. Poďme zbohatnúť spolu! Pomôžeme si navzájom!
Michal Líška
Zavesil túto správu na sociálne siete, vytlačil niekoľko desiatok kusov ktoré rozvešal po celom meste a netušil či príde ľudí sto, alebo nik. Zaujal ho však fakt, že už len samotnú výzvu zdieľalo skoro osemdesiat ľúdi a komentárov mal toľko, že by nemal šancu ich ani prečítať. Najskôr sa pokúšal reagovať, no rýchlo pochopil, že to nemá zmysel. Nechal to teda tak a venoval sa prezentácii. Pár dní pred termínom si uvedomil, že by bolo dobré zabezpečiť aj nejaké občerstvenie. Rozhodol sa teda kúpiť minerálky a aby ušetril peniaze, chlebícky si urobí sám doma.
V piatok ráno si spomenul, že musí upozorniť recepčné na návštevníkov, aby vedeli kam majú posielať ľudí. Tie od neho chceli menný zoznam, ktorý samozrejme nemal.
„ Viete, je to otvorená výzva. Neviem vopred určiť koľkí prídu“- Snažil sa vysvetliť situáciu, no nestretol sa s pochopením- Bol už aj tak nervózny a tak si rovno zavolal správcu. S ním sa nakoniec dohodli, že výnimočne sa toto stretnutie povolí, no nemôže sa už nikdy opakovať.
Michal prisľúbil, že si svojich hostí príde vyzdvihnúť na recepcii.
Keď dorazil domov a pustil sa do chystanie chlebíkov, celá situácia na neho dolahľa.
„ Fuh, má to vôbec zmysel? Čo ak vôbec nikto nepride? No.. snáď príde aspoň pár ľudí.“- uvažoval a spomenul si na množstvo zdielaní. Dúfal, že príde aspoň zopár ľudí, keď pre nič iné, tak aspoň zo zvedavosti. Dokončil chlebíčky, zopakoval si prezentáciu a so stiahnutým žalúdkom si o pol piatej objednal taxík.
Vyzdvihol ho taxikár, ktorý sa hneď po nástupe predstavil ako Stano.
„ Na oslavu alebo nebodaj rozlúčku so slobodou mladý pánko? – vyzvedal.
„ Nie, na stretnutie na Willsonovom námestí. Prezentácia Poďme zbohatnúť spolu. – odpovedal Michal.
„ Fúha, no tak vám poviem, Sám som rozmýsľal, že prídem. Niečo mi tam kšefte smrdí“- dodal Stano.
Michal bol prekvapený a začal si pripúšťať, že ľudí môže prísť oveľa viac, ako dokáže zvládnuť zasadačka.
„ Ja vás tu po stretnutí počkám. Aby ste si nemuseli zhánať ďaších taxík. S tými táckami.“ – uškrnul sa Stano. V kútiku duše dúfal, že z tohto chlapa vymámy nejaké detaily. O čo vlastne na tom stretnutí šlo.
Bolo pôl ôsmej keď Michalovi zazvonil telefón.
„ Je tu kopa ľudí. Minimálne tridsať. Povedali ste, že si to prídete vybaviť, tak kde ste?“ – kričala nervózna recepčná do telefónu.
Zasadacia miestnosť mala iba dvanásť miest na sedenenie, tak mnohí museli zostať stáť. Nie celkom príjemný začiatok. Michal začal so svojou prezentáciou, no tá sa veľmi rýchlo zmenila na fiasko.
„ Ako príklad si uvedieme ako si americký investičný fond uvedomil, že hodnota zinku v jednocentovej minci je vyššia, ako jej nominálna hodnota. Tak začal tieto mince skupovať a taviť, aby následne mohli ich zinok predávať na burze.“- začal Michal
„ To akože chcete po nás aby sme začali kupovať a tavit mince??“- ozvala so bzučanie z publika
Michal sa snažil vysvetliť, že toto je len jeden z príkladov ako môže inovatívne myslenie a dobrý nápad poslúžiť k slušnému zárobku.
„ No tak keď len jeden z mnohých, tak dajte viac. Aký máte plan?- prišli ďalšie otázky.
„ Situácia je taká, že zatiaľ nemám žiaden plán. Práve toto stretnutie je ako príprava na realizáciu plánu.“
„ Taká blbosť. Ďalší idiot“ Na toto sme sem došli? No dáme si aspoň chlebíčky od tohto trapka“- spuštila sa spŕška nadávok a vačšina návštevníkov sa začala tlačiť k východu.
Michal sa snažil udržať aspoň pár ľudí aopäť ich zúfalo ponúkol chlebíkmi. V tom si všimol, že už žiadne neostali a na stole s občerstvením sa rozlieva flaša minerálky. Vyzerala to ako po nevydarenom žúre. Zvraštil čelo a šiel smerom k recepcii. Tam ho čakala ešte väčšia skupina ľudí, ktorá sa stretla s tými, ktorí práve odchádzali.
„ Nechodte ani hore, je to blbosť, nejaký magor si robí reklamu. Je to nejaká fušerina“.
Do Michala sa okamžite obuli obe recepčné.
„Čo má toto znamenať? Aký biznis tu prevádzkujete? Okamžite volám správcovi.“
Snažil sa udržat nervy na uzde ale v momente kedy dostal k uchu telefón , došla mu trzpezlivosť. Po pár vetách tresol telefón recepčnej na pult, vytiahol cigarety a odkráčal von. Prešiel dve ulice, sadol si do baru a objednal si dvojitú čerešňovicu.
„ Do riti, ja mám v tej zasranej zasadačke počítač! „
Na recepcii ho už čakal správca v teplákoch a dva mrazivé pohľady recepčných. Správca ho hneď zastavil.
„ Čo sa to tu do pekla stalo? Je tu krik ako na trhu a z vás razí ako do lacnej domácej! Okamžite vám ruším nájomnú zmluvu a máte čas do pondelka, aby ste sa vypratali!“.
Michal sa vrátil do zasadačky a s prekvapením zistil, že pár ľudí tam naďalej zostalo sedieť. Oznámil, že prezentácia bohužial skončila. Zbalil počítač, prrázdne misy a odovzdal kľúč správcovi. Všetci vyšli pred budovu. Už sa chystal na odchod no naďalej tám pár ľudí vyčkávalo a dožadovali sa odpovede.
Vysvetlil im situáciu a pozval ich na pivo. Ak majú stále záujem, tam im povie zvyšok.
Stano, taxikár ktorý ho viezol čakal tiež pred budovou. Objednali ďalší taxík a deviati, čo ostali čakať sa pobrali do podniku na to spomínané pivo. Do podniku dorazili už iba ôsmi. Všetci si sadli k veľkému stolu. Trpezlivo odpovedal na všetky otázky a tie začali byť časom osobné.
„ Dobre, tak nám teraz povedz, keď si už tykáme, čo také tebe ako mladému chlapovi chýba. Že sa rozhodne pre takéto niečo?“ osmelil sa ako prvý Stano
Michal sa im teda predstavil, povedal im ako stratil prácu investičného makléra, ako ho nechala snúbenica a nakoniec ako sa rozhodol zarobiť aspoň milión eur nech nemusí v ďalšom vzťahu riešiť financie.
„ Úprimne, ani som nečakal, že to takto skončí. Že aspoň pár ľudí bude zaujímať, o čo ide.“
„ Máme radi výzvy“- ozvala sa žena na kraji stola. No najprv by sme chceli vidieť, s kým tu máme ešte česť.
Postupne sa predstavil Adolf , alp Al, Tobiáš ako Tomáš, Millie, Willie, Stano, Marek a Dáša. Vymenili si čísla a dohodli sa, že síce nikto z nich zatiaľ nevie, do čoho vlasne idú, no dajú tomu šancu.
Drinky pribúdali, nálada gradovala.
„ Počujte“ - ozval sa opät Stano. Sme teraz už skoro ako gang. A predsa každá skupina musí mať aj názov nie? Názov a heslo“- alkohol už úradoval.
„ Klub peňazí, klub milión, spolok zúfalých- rehotali sa.
Po treťom drinku vymysleli názov, ktorý sa pozdával všetkým. Rovno si aj pripili. A tak vznikol Klub bohatých.
Michal sa dostal domov až niekedy po polnoci. Celú sobotu sedel za počítačom a čítal správy. Odstránil pozvánku z internetu a vyhodil zvyšné leták.V nedeľu sa prešiel po meste a postŕhal aj tie ktoré fyzicky rozvešal po meste. Kúpil fľašu drahej whisky a premýšľal nad tým, čo ho ešte čaká zajtra na stretnutí so správcom.
Ráno si na seba zobral najlepší oblek a vyrazil do biznis centra. Správca ho už čakal. Vysvetlil mu celú situáciu a ten jeho vysvetlenie, aj whisky, prijal.
„ No v tomto prípade, možno by sme ešte predsa jednu výnimku mohli povoliť.“ – zaváhal správca, keď si v hlave rátal hodnotu fľašky, ktorú práve dostal. „ Dáte mi ale zoznam konktrétnych mien“ – dodal.
Michal mu nadiktoval mená tých, ktorí ostali a vybavil im trvalý prístup do budovy. Ešte raz sa poďakoval a bol rád, že nemusí hľadať nový priestor.
„ Fuh, nakoniec to snáď nebude ani také zlé“.
