Michal ležal v posteli a nevedel zaspať. Boli dávno po polnoci a hlavu mal plnú myšlienok, ktorých sa nevedel zbaviť. Po pol hodine to vzdal a sadol si k počítaču. Otvoril si stránku národnej lotérie , prechádzal celý model lotérie a kopíroval vzorce. Keď sa pustil do výpočtu, po chvíli neveril vlastným očiam.
„ Toto nie je možné“ – dumal. Výsledok si dvakrát prepočítal aj keď tušil, že je správny.
Stano vo svojom výpočte úplne zabudol pripočítať tie výhry, ktoré by získali keby netrafili všetky čísla, ale iba niektoré. Keď pripočítal aj tieto možnosti, prišiel k sume sedemnásť miliónov.
„ Aj keby niekto iný trafil všetky čísla, aj tak by sme zarobili! „- vykríkol.
„Ja som vedel, že ti to nedá spať.“ – zjavil sa Adolf na monite a zamával mu.
„Ty ma už pekne dobre poznáš.“ – priznal Michal. Videl, že okrem Adolfa sa na neho pozerajú aj Millie a Stano.
„Vy máte párty?“ - divil sa.
„No asi hej. Stano nás viezol domov, tak som ich pozval k sebe a nejak sa nám to natiahlo. Však príď sem, aj tak ešte zďaleka nekončíme.“ - povedal.
„Idem. Musím vám niečo ukázať.“
„Cool, skúsime dotiahnuť aj Tomáša.“ - dodala Millie.
„To som chcel akurát navrhnúť.“ – dodal ešte Michal a rovno si vypýtal Adolfovu adresu.
O chvíľu už sedel v aute a smeroval k Adolfovmu domu. Krúžil pred dlhom a nervózne hľdal miesto. Nerád chodil do centra. Nedostatok parkovacích miest ho vždy vytáčala. Keď sa už už chcel otočiť, otvorilia sa garážová brána v ktorej stál Adolf.
„ Fíha, človeče. Ty snáď vlastníš celý vozový park! A aj jeden starý taxík!“ – podpichoval Adolfa.
„ Ten je Stanov. Tak to tu zaparkuj a poď“.
Zaparkoval a zvítal sa zo všetkými. V tej chvíli dorazil aj Tobiáš. Adolf im ponúkol, že im ukáže svoj dom.
„ Počkať, ty vlastníš dom? Tento akože celý?“ Obaja boli zaskočení.
„ Tak poskromne. Dom má osemnásť izieb. Tento tu, to je otec.“ – dodal Adolf sucho, keď prechádzali popri obrovskej maľbe na stene.
„ Herberta Ludviga von Alpensaxxena“ – čítal Tomáš mlčky menovku z obrazu.
Adolf na neho pozeral a nakoniec povedal:
„Asi si práve pochopil, že nemáš to najhoršie meno, Tobiáš.“ - povedal a mrkol na neho.
„Pokojne ma ďalej volaj Tomáš, Al.“ - odpovedal mu a neubránil sa úsmevu.
„Dohodnuté.“
Pokračovali dalej v prehliadke.
„Toto je moja serverovňa.“ – otvoril Adolf ďalšie dvere.
„Wow, tvoja serverovňa je väčšia ako môj byt.“ - povedal Tobiáš
„Nie je, tvoj byt má 64 metrov, serverovňa len 56.“
„Čo, ako vieš koľko má môj byt?? To my vysvetli.“ - naliehal Tobiáš
„Viem toho o tebe oveľa viac.“ - dodal a otvoril dvere na ďalšej miestnosti.
Michalovi bola okamžite povedomá. Videl ju, keď mu raz Adolf volal. Miesto plné techniky. Okolo polkruhového stola mal osemnásť monitorov a dve televízie zavesené na stene.
“Nazdar šéfe“- ozval sa ženský hlas.
„ Ah to sa len tak zabávam, je to prepojené na stoličku. Sadni si a uvidiš“ - nabádal Adolf Stana, ktorému padla sánka.
„Toto je moja pracovňa. No ale späť k tvojej otázke Tomáš.“ - dodal a niečo naťukal do klávesnice.
Na centrálnom monitore sa objavila Tobiášova fotka. Na ďalsích nabiehali jeho osobné údaje, články, ktoré písal podľa času ich uverejnenie a mnohé ďalšie pikošky.
„Aby som ti odpovedal na tvoju otázku, jednoducho som si vyhľadal na katastri list vlastníctva. Nič komplikované. Čo ťa prekvapí ešte viac, je fakt, že ak vieš správne hľadať, nájdeš aj výšku zostatku tvojej hypotéky.“ - povedal Adolf a na ďalší monitor rovno načítal hypotekárny certifikát aj s grafom jeho splátok.
„ To si robíš srandu!“ - Tobiáš vytiahol telefón, prihlásil sa do internebankingu aby si overil, či má pravdu. K jeho šoku to na cent sedelo.
Michal sa okamžite začal zaujímať, ako sa k týmto informáciám dostal. Adolf mu ukázal ako Európsky parlament zaviazal Európsku centrálna banku, aby po finačnej kríze a udalostiach v Grécku, začala vydávať podrobné informácie pre investorov.
„ Viete ako sa zamestnancom investičného fondu uľavilo, keď som im ponúkol, že im tieto informácie sám vyfiltrujem? Požadoval som len aby mi poslali kompletný balík informácií o upísaných hypotékach a ich vývoji.“- smial sa Adolf.
„ Toto nemôže byť legálne.“- smiali sa Michal a Tomáš súčasne.
„V tvojej zmluve o hytekárnom úvere priamo podpisuješ súhlas so spracovaním osobných údajo. No a na tie má právo aj veriteľ. Ak teda nejaký fond kúpi tvoj certifikát, má právo vedieť, ako postupuje jeho splácanie. No a ak je niekto v takomto fonde investorom, je len na vedení fondu, koľko informácií poskytne.“ - objasnil Michal.
Tobiáš len krútil hlavou.
„Chápem ako sa cítiš, tiež som bol v šoku keď som zistil, že mi hekol počítač.“ - smial sa Michal.
„Chalani, ospravedlňujem sa za tie veci, no skúste ma pochopiť. Keď som šiel prvý krát na klub, bol som presvedčený, že ide o nejaký podvod. Je až také nepochopiteľné, že som si každého preveril?“.
„Úplne ti rozumiem, tiež som najskôr nevedel, čo si mám myslieť.“ - dodal Tobiáš.
„Nemusel som ti to vôbec hovoriť a nič by si sa nedozvedel. Ak však máme spolupracovať, musíme si veriť. Okrem iného, ty si vôbec nepreveroval, čo je Michal zač?“ - pýtal sa Adolf.
„Preveroval.“ - priznal Tobiáš.
„Takže rozdiel je len v tom, kto má aké možnosti.“
Prešli zvyšok domu až sa dostali do spoločenskej miestnosti. Adolf vytiahol poháre a naznačil, že je teda čas na prípitok.
„Myslím, že je naším osudom, aby sme to urobili.“ - povedal a zdvihol pohár.
„Verím, že toto je Boží plán.“ dodal Tobiáš.
„Obávam sa, že toto je len prvý krok na trajektórií našich životov.“ - pridal sa Willie.
Všetci zdvihli svoje poháre do stredu a vypili do dna.
Nastalo ticho. Všetci sedeli a pozerali pred seba, alebo pozorovali jeden druhého.
„ Takže šéfko, je na čase, aby si nám niečo povedal!“- zasmial sa Adolf a vyzval Michala.
„ Dobre, tak kde môžem písať? Pero a papier máš?“
„ Prosím ťa! Nie som predsa amatér“ – kýval hlavou Adolf. Na hlasový povel sa vysunula obrazovka na stene a Adolf rovno posunul ovládač Michalovi do ruky.
Michal na ňu napísal vzorce pre výpočet všetkých možných výhier. Doprial každému chvíľu času na uvedomenie si faktu, čo to znamená. Potom spočítal všetky výhry a zakrúžkoval sumu sedemnásť miliónov.
„Ak by aj niekto iný trafil všetky čísla, stále zarobíme. Dokonca, aj keby náhodou trafili dvaja, stále sa nám vráti skoro celý vklad.“ - dopovedal a čakal na reakcie.
„To je fajn, ale aj tak to nerieši naše dva najväčšie problémy.“ - namietal Tobiáš.
„Peniaze.“ – vzdychol si Stano.
Všetci sa zrazu obrátili na Adolfa.
„Hohoho, viem na čo myslíte, ale musím vás sklamať. V krátkom čase viem prispieť tak šesťsto možno sedemsto tisíc, viac nie. Okrem toho, som si myslel, že Michal je náš človek cez peniaze.“ - namietal Adolf.
„Ako to, veď len tento dom musí stáť toľko?“ - oponoval Stano.
„Tento dom patrí našej rodine 275 rokov a aj keby som ho chcel predať, tak nemôžem.“
„Veď ho nemusíš predať, stačí ho založiť“ - navrhoval ďalej Stano.
„To by musel schváliť otec, čo nikdy neurobí. Keby aj, kým by sa to podarilo, prešli by roky.“
„To ozaj nie je cesta. Okrem toho, musíme predtým vyriešiť ešte množstvo problémov. Ak všetky ostatné vyriešime, a ostane to len na peniazoch, tak niečo vymyslím.“ - povedal Michal.
„To nás privádza späť k úlohe, na ktorú neustále upozorňujem. Všetci sa tu tvárite, že lotéria je fér a stačí to dobre prepočítať. Ignorujete však úplne fakt, že žijeme v skorumpovanej krajine. Ja som novinár, ja viem o čom hovorím.“ - dodal Tobiáš hlasno.
„To je pravda, trocha cynizmu nám nezaškodí.“ - súhlasil Michal.
Adolf sa dostal k štruktúre zamestnancov lotérie a ku každému priradil funkciu. Premýšlali, kto by mohol mať možnosť lotériu zmanipulovať, a ako by sa to dalo urobiť s čo najmenším počtom zainteresovaných.
Michal si sadol k stolu, vybral svoj počítač a skopíroval všetky výherné čísla za posledných 37 týždňov, odkedy padol posledný jackpot. Vedel, že ľudský mozog pracuje inak ako stroj. Aj keď sa bude veľmi snažiť vymyslieť čísla náhodne, neubráni sa preferovaniu niektorých z nich. Prepočítal svoj model znova a spokojne zistilže čísla sú skutočne náhodné. Prišiel za zvyškom skupiny. Tá sa zhodla na tom, že na zmanipulovanie lotérie je treba operačného manažéra a tiež zástuptupcu štátneho dozoru.
„Zdá sa, že je všetko v poriadku. To že jackpot nepadol už 37 týždňov, je ozaj náhoda.“ – oznámil Michal.
„My sme zistili, že sú len dvaja absolútne kľúčoví ľudia, bez ktorých sa nedá zmanipulovať. Radovan Králik operačný manažér a Viktor Sedlár zástupca štátneho dozoru.“ - povedala Millie.
„Čo o nich vieme?“ opýtal sa Michal.
„Viktor Sedlár má 40 rokov, vyštudoval manažment, je zástupcom štátneho dozoru osem mesiacov, sedem rokov členom vládnej strany, predtým bol riaditeľom kancelárie bývalého primátora, no z tejto funkcie bol odvolaný. Radovan Králik má 46 rokov, vyštudoval technickú univerzitu, pracuje v štátnej lotérii 19 rokov. Zajtra o nich budem vedieť viac.“- dodal Adolf.
Cez okno začínali presvitať prvé ranné lúče.
„Priatelia ani neviete aký som rád, že vás mám.“ - povedal Willie ako pozoroval východ slnka.
„Cítim to rovnako.“ - pridal sa Adolf.
„Už ste opití.“ - smiala sa Millie.
Ráno sa Stano sa zobudil na nešiel odkaz na chladničke, aby sa ponúkli. Millie ešte v noci urobila tortilly a polievku. Tak Stano neváhal, a ponúkol sa. Po niekoľkých pokusoch zistil ako sa púšťa televízor a veselo prepínal programy. Po nejakom čase sa k nemu pridal aj Tobiáš. Začali sa rozprávať.
„Tomáš, ako vidíš ty tento náš klub?“ - opýtal sa.
„Klub je fajn vec, no mám tušenie, že sa niečo kráľovsky poserie.“ – opovedal.
„Prečo si taký negatívny?“
„Skúsenosť Stano, skúsenosť.“
„Vieš že som taxikár celý svoj život a z mojej skúsenosti ti viem povedať jedno. Jediné, čo môže človeka takto zlomiť, je nešťastná láska“ - povedal a pozeral sa mu do očí.
„Nevieš, o čom hovoríš.“ - oponoval Tobiáš.
„Narodil som sa v Hrabičove. Polku mojej rodiny vyvraždili nacisti cez vojnu: Ženu mi zabili komunisti keď utekala aj so synom do Rakúska. Ver, o nešťastí viem svoje.“ - povedal Stano so smútkom v hlase
Tobiáš iba sedel a pozeral na Stana.
„Som gey.“ Tobiáš uhoľ pohladom a samého ho táto jeho náhla úprimnosť prekvapila.
„Čo si?“ - nechápal Stano.
„Som gey, homoš, samcoložník!“ - povedal a slzy sa mu tlačili do očí.
„No a?“ - pýtal sa.
Tobiáš len mlčal. Takúto reakciu nečakal.
„Zamiloval si sa do Michala a nevieš ako mu to máš povedať, alebo čo?“ - opýtal sa Stano s úsmevom.
Tobiáš sa rozosmial a Stano sa smial s ním. Do miestnosti vošiel Michal a pýtal sa, na čom sa tak smejú. Obaja sa rozosmiali ešte viac. Tobiáš si utieral slzy.
„Dobre že ideš, Tomáš ti chce niečo povedať.“ - Stano utrúsil a ešte viac sa rozosmial.
„Kokot!“ - vykríkol Tobiáš a udrel Stana do ramena.
Obaja sa smiali a Michal len nechápavo pozeral. Snažil sa ďalej pýtať čo sa stalo, avšak každá ďalšia otázka ich iba ešte viac rozosmiala. Po chvíli prišla aj Millie s Wilim.
„ Čo sa to tu deje?“
„ Neviem, už som ich tu takto našiel“- dodal Michal.
„No vidím, že nálada je dobrá hneď od rána.“ - poznamenal Willie.
„Je to na tebe, ale mal by si im to povedať.“ - povedal Stano a ešte stále uchechtával.
Millie zohriala tortlilly a všetci sedeli pri jednom stole. Tobiáš im začal rozprávať o svojom detstve, o tom ako mal byť farárom, no a nakoniec aj Soničke. Povedal im, že sú jediní ľudia okrem Soničky, ktorí “to“ vedia.
„No na to že si gey, sa strašne zle obliekaš.“ - ozvala sa Millie.
„Dík, ty vieš ako človeka povzbudiť! “ - povzdychol si Tobiáš.
„Čo to tak prežívaš, každý máme nejakú minulosť. Ja som vyrástla v decáku, od osemnástky som šlapala a na odvykačke som bola viackrát, ako by mi bolo príjemné priznať.“ - Vypálila Millie.
„Vojto si kôli jednej pičke podrezal žily a pravú ruku má nepoužiteľnú. Ako hovorím, každý má nejakú minulosť.“ - pokračovala Millie.
Sedeli tam, jedli a zdielali tie najintímnejšie detaily svojich životov. Millie hovorila, ako snívala o tom, že si jedného dňa po ňu prídu rodičia. Michal vytiahol list od bývalej snúbenice a Stano spomínal na to, aké to bolo za komunizmu. Po čase sa k nim pridal aj Adolf. Debata sa natiahla.
„ Poďme domov, potrebujeme sa aj vyspať, nielen plánovať“ – zahlásil Michal a stretnutie bolo oficiálne ukončené. Dohodli sa, že sa o pár hodín sa vrátia a budú ďalej pokračovať v stratégii.
