Tobiáš Tomáš Novotný bol sídliskové dieťa. Narodil sa tesne po revolúcii a jeho detstvo bolo úplne normálne. Staral sa o mladšiu sestru, chodil s chalanmi hrávať futbal a dobre sa učil. Už v škôlke sa naučil, že pre jeho krstné meno Tobiáš, sa mu deti posmievajú, a tak sa predstavuje vždy svojím druhým, Tomáš. Jeho rodičia boli silne veriaci, a preto od malička chodil každú nedeľu do kostola. Teta pôsobila ako farárka. Nič prekvapivé, nakoľko k tomuto poslaniu bol v každej generácii vedený aspoň jeden člen rodiny.
Vďaka tete si Tobiáša, v ich miestnom kostole, deti v nedeľnej škole predchádzali, a to sa mu páčilo. Bolo teda prirodzené, že postupne začal preberať stále dôležitejšie úlohy, až sa nakoniec v šestnástich rokoch stal vedúcim mládeže. Všetko nasvedčovalo tomu, že jedného dňa sa tiež stane farárom.
Tobiáš však vedel, že nie je ako ostatní. V jeho snoch sa neobjavovali nahé dievčatá. Videl chlapcov a to ho desilo natoľko, že nejednu noc kvôli týmto snom preplakal. Modlil sa, aby ho Boh zbavil tohto prekliatia a aby mohol byt opäť „normálny“. To sa však nestalo. V jeho hlave sa naďalej neustále ozývalo:
“Si samcoložník! Si!“
Tak ako to už chodí v danom veku, v tom čase, väčšina mladých v ich cirkevnom zbore si začala hľadať pár. On ako vedúci mládeže mal za úloho, aby ich dôrazne upozorňoval na nástrahy a pripomínal im dôležitosť čistoty a abstinencie. V jeho mládežníckej skupine boli dievčatá v prevahae a preto nebolo žiadnym prekvapením, že sa doňho zamilovalo hneď niekoľko dievčat. Sonička bola do neho zbláznená asi najviac. Nepremeškala ani jedinú príležitosť, keď mohla byť v jeho prítomnosti. Bola by ochotná urobiť čokoľvek, len aby si ho získala. Úpenlivo sa modlila a dúfala v zázrak. Tobiáš jej však poľahky odolával.
„ Môžeme byť kamaráti. No žiaľ necítim k tebe Božie vedenie. Nedá sa to.“ – priznal sa jej raz.
Tie slová jej spôsobil neskutočnú bolesť a trvalo pár dní kým sa z nich pozbierala. Rozhodla sa, že sa bude modliť ešte intenzívnejšie a skúsi si k nemu nájsť cestu najprv ako kamarátka. Čo ak si to potom predsa rozmyslí.
Chodievali spolu do čajovne. Sonička sa v snahe držať s ním krok zhostila tiež ďalších úloh v ich zbore. On viedol mládež, ona zase nedeľnú školu. Na fare bola každú možnú chvíľu, ak nebola práve v škole. Tobiáš však bojoval s vlastnými démonmi. Nech sa akokoľvek silno snažil, nevedel ovplyvniť svoju sexualitu. Sny boli čoraz intenzívnejšie. Začal sa báť, že na to niekto príde, a hrôza z odhalenia bola horšia ,ako ktorákoľvek iná. Rozhodol sa, že s tým musí niečo urobiť. Stále znovu sa vracal k Biblie a hľadal v nej útechu. „Ak ťa teda pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a zahoď. Lepšie obídeš, ak zahynie jeden tvoj úd, ako keby celé tvoje telo bolo uvrhnuté do pekla.“ Bol presvedčený o tom, že je to test a vždy, keď mal sexuálne myšlienky sa rozhodoval, že si odreže genitálie. Už mal aj nachystaný nôž. Jediné, čo zabránilo jeho zmrzačeniu bolo, že nemal istotu, či si má odrezať aj penis.
O pár týždňov neskôr si zarezal do mieška, ale ukrutná bolesť mu zabránila čin dokonať. Hneval sa na svoju slabosť a bolo mu ľúto, že nie je katolík, aby to mohol aspoň pri spovedi niekomu povedať. Začal zanedbávať svoje povinnosti a uzatváral sa do seba. Hnev striedala zúfalosť. Sonička tieto pocity dobre poznala a snažila sa zistiť, čo je vo veci. V jej hlave kolovala nespočetné množstvo hororových scenárov.
„ Určite sa zamiloval to dej účtovníčky! Teraz! A nemá ani odvahu aby mi to povedal“ – bola zúfalá.
Snažila sa sním hovoriť a pýtala sa čo sa deje. To ho ešte viac zahnalo do kúta. Skúsila sa ho teda priamo opýtať či sa zaľúbil do Kamily. Z jeho reakcie jej bolo jasné, že to tak nie je, a aj keď sa na ňu za to hrozne nahneval, ona bola šťastná.
Prišlo leto a s ním aj letný tábor do ktorého vkladala mnohé nádeje. Nespočetne veľa hodín strávila na kolenách s jedinou modlitbou, aby sa do nej aspoň troška zaľúbil. Tobiáš sa vrhol na organizáciu letného tábora zo všetkých síl. Potreboval naplniť hlavu inými myšlienkami a vyhnať tie, ktoré ho stále prenasledovali.
So Soničkou dostali na starosť skupinu 12 ročných a všetko šlapalo ako malo. Jedného večera šli spolu na prechádzku. Rozprávali sa pri potoku a Sonička sa mu priznala.
„ Tobiáš, musím Ti to povedať! Už to nevydržím tajiť! Tak veľmi ťa ľúbim! „ – A Tobiáš to vedel. Nebolo to pre neho žiadne prekvapenie. Konal, ako mal. Keď jej stekali slzy po lícach, tíšil ju. Keď sa triasla, objal ju. Rozplakala sa ešte viac a on ju len hladil po vlasoch. Do tábora sa vrátili držiac za ruky a v tej chvíli nebolo na svete šťastnejšieho človeka, ako Soničky. Všetci na nich spriaznene mrkali a ona sa vznášala v oblakoch. Bola presvedčená, že teraz už bude všetko v poriadku.
Od tety dostali kázeň o zdržanlivosti za ktorú, bol Tobiáš veľmi rád. Mal sa o čo oprieť, keď sa chcel vyhnúť dotykom. Tábor skončil, leto postupne tiež, a začal sa posledný rok strednej školy. Sonička ho pravidelne čakala pred školou a celé popoludnia trávili spolu. Chodili do čajovne, učili sa spolu a ona stále čakala. Najskôr bola trpezlivá, ale postupom času ju jeho chlad začínal stále viac a viac mrzieť.
„ Nepriťahujem ťa? Nie som pre teba dost atraktívna? – pýtala sa ho často. Trápilo ju to, nemala čo povedať svojim kamarátkam. Takmer všetky už mali čo si prežité. So Zuzanou sa strašne pohádala, keď sa jej opýtala či nie je gey.
Sonička si nič také nepripúšťala. Keďže Tobiáša ľúbila a nechcela mať pred ním žiadne tajnosti, rozhodla sa mu o hádke so Zuzou povedať.
„ Zuzana si myslí, že si gey! – povedala.
„ Prosím?! – Tobiášovi od hrôzy skoro zabehol čaj. – „ taký nezmysel!“- Aby sa vyhol ďalšej diskusii a umlčal klebety, ešte v ten večer jej dal vášnivého francuzáka. Teda, robil najlepšie ako vedel a mohol. Netušil však, že práve tým v nej vzbudil ešte väčšie podozrenie. V ten večer si neposlali ani jednu smsku a na druhý deň ho nečakala pred školou. Snažil sa jej zavolať, ale jedinou odpoveďou mu bola správa, že nemá čas.
Na druhý deň sa preto po prvýkrát ospravedlnil z poslednej hodiny a šiel ju čakať on. Bola mĺkva a aj keď sa snažil zistiť, čo sa deje, nedočkal sa odpovede.
„ Pokazil som niečo? Hneváš sa na mňa za ten bozk? Sonička, povedz niečo?
Sonička rozplakala a začala ho biť do hrude.
„ Ty si taký strašný hlupák! Prečo? Prečo?“ – vzlykala. Už to nebola otázka a Tobiáš vedel, že už je jej všetko jasné. Odsotila ho a rozbehla sa preč.
Bežal za ňou, ale keď ju dobehol zmohol sa len na tiché počkaj. Nevedel, čo má povedať a ona nechcela aby ju videl plakať. Tak si len utrela slzy šli spolu ďalej mlčky vedša seba, až kým prišli k brehu Dunaja. Netušil, čo jej má povedať, no musel sa presvedčiť, že to nikomu nepovie.
„Ako dlho to už vieš?“ - opýtala sa ho náhle.
„Ja neviem, bojujem s tým už pár rokov.“ povedal úprimne.
Zvraštila čelo a chcela sa opýtať ďalšiu otázku.
„ Ale?“. Zvihol k nej previnilo zrak a jej bolo jasné, že za posledné dni zistili omnoho viac, než čo vie on sám. Ďalšiu pol hodinu len ďalej šli vedľa seba. Začalo im byť zima tak si to namierili domov. Keď už boli pri jej bráne, Tobiáš prehovoril.
„Vieš, že ťa mám veľmi rád.“
„Áno.“ - odpovedala a tie slová ju opäť zasiahli ako meč.
„Však to nikomu nepovieš!?.“ – znel viac zúfalo ako plánoval.
Prikývla a zavrala za sebou bránu.
Sonička najprv trávila hodiny hľadaním na internete. Následne sa čoraz viac stretávala so Zuzanou. Tá sa jej naskôr veľmi ospravedlňovala za svoju poznámku. Keď jej však Sonička prezradila, že mala pravdu, mrzelo ju to ešte viac. Stali sa vďaka tomu najlepšími kamarátkami.
O dva dni neskôr čakal Tobiáš Soničku pred školou.
„ Veľmi si mi chýbala. Priniesol som ti kvety.“- snažil sa.
Ich vzťah sa však úplne obrátil. Ona bola teraz tá, ktorá nemala čas. Väčšinu času trávila s kamarátkami a keď si po pár týždňoch našla priateľa, cítil to ako totálnu zradu. Sonička si našla i nový kostol a keďže ju prijali na teológiu, Tobiáš sa rozhodol ísť na novinárčinu do štyristo kilometrov vzdialeného mesta. Naposledy ju videl v lete pred odchodom na výšku. Bol zatrpknutý a strašne ho hnevalo, že to o ňom vie. Aj po škole zostal bývať v hlavnom meste a domov rodného mesta chodil len zriedka. Tvrdo na sebe makal a krátko po skončení školy ho prijali do celonárodných novín. Venoval sa hlavne politike, no rád hľadal inšpiráciu aj inde. Jedného dňa objavil na internete zaujímavú pozvánku, a rozhodol sa ísť preveriť, čo je vo veci.
