Ruky mal za chrbtom a cítil, ako sa mu putá zarezávajú do kože.
Uvedomil si, že je asi v kufri auta, ťažko sa mu dýcha a premáha
ho panika. Začal kričať a kopať okolo seba. Auto začalo brzdiť.
„No pozrime sa, koho to tu máme.“
„Prosím, prosím, nemôžem dýchať. Dostal paralyzérom ranu
a vrátil sa do tmy.
Michal sa znovu prebral, ale tentoraz už bol pripútaný na
stoličke. Po tele mu stekala studená voda a naskočila husia koža.
„Michal Líška, totálny nímand. Nie ja na vás absolútne nič
zaujímavé ani výnimočné.“
Sedlár hodil na zem prázdne vedro a zobral do ruky kladivo.
„Ako je možné, že kurva, starý mrzák a posratý nímand mi tak
kráľovsky dojebali život?“
Michal pozoroval kladivo v Sedlárových rukách a bál sa, ako
nikdy v živote.
„Takže pán Líška, je čas na odpovede. Kto ste a ako ste sa
dozvedeli o mojom pláne?“
Michal sa rozplakal.
„Ale, ale. Na toto ešte nie je ten správny čas. Najskôr mi povieš
kde je môj tiket. Rozumieš?“ pošúchal hladkú stranu kladiva.
„Ja, ja, ja..“ snažil sa niečo povedať.
„Nepoznám žiadnu adresu jajaja.“ - povedal pokojne, a kľakol si
pred ním na kolená.
„Nikdy som to nerobil, ale už pár týždňov o tomto dosť
intenzívne snívam. Všetko je raz po prvý raz, nie?“
„Niééé!!!“ – trhal Michal nohou.
Sedlár z celej sily zamieril na dva najmenšie prsty na pravej
nohe, a udrel.
„Ale áno.“ - zopakoval úder na ďalšie dva prsty.
Michal kričal zo všetkých síl, no nepohol sa ani o centimeter.
„ Krása, vidíš ako pekne sa nám spolupracuje?“- utrel si Sedlár
kladivo do vreckovky. Prišiel bližšie, zamieril na nohy, a opäť
dobre pritlačil.
Michal si so zdesením uvedomil, že sa práve od strachu
pomočil.
„Tak, teraz už vieš, že to myslím vážne. Čakám odpovede.“ –
pritiahol si Sedlár stoličku a sadol si oproti.
Michal začal znovu plakať. To Sedlárove potešenie ešte
rajcovalo. Vstal, a pobral sa po ďalšie kladivo.
„Nie, nie, prosím, už nieeee!“
„No nie, nie prosím už nie, tiež nie je adresa, ktorú by som
poznal.“ - kľakol si opäť na kolená.
„Prosím nie, nie prosím nie..“
„Ozaj chceš so mnou hrať túto hru?“ - dvihol kladivo nad hlavu.
„Nie, nie nechcem.“ Michal už zúfalo kričal. „Aká bola
otázka?“ – so zatvorenými očami čakal na úder. Ten nakoniec
neprišiel.
„Kde je môj tiket?“
Michal na sekundu zaváhal, čo ho stálo ďalšiu ranu. Tentoraz si
to odniesol druhý malíček.
„Domáááá!“ - kričal.
„Kde doma? Siráno to tam všetko prehľadáva, ale zatiaľ nič
nenašiel.“
„U Ala doma.“ - povedal odovzdane.
Michal sa úplne zlomil. Prezradil kde má Adolf dom
a v priebehu hodiny z neho vytiahli všetky informácie. Len raz
sa pokúsil zaklamať, čo ho stálo ďalšie dva prsty. Akurát
hovoril o podávaní tiketov, keď Sedlárovi zazvonil mobil.
Zdvihol ho.
„Vieš, že mi nemáš volať!“ - kričal rozčúlene.
„Tak to si mi nikdy nepovedal, Viktor.“ - ozval sa Adolfov hlas.
„No ty budeš asi šéf. Adolf, ak sa nemýlim.“ - snažil sa zakryť
svoje prekvapenie.
Michal zdvihol hlavu a srdce mu poskočilo.
„Presne tak. Len pekne počkaj na mieste, o chvíľu sme u teba.“
„Dúfam, že mi veziete aj môj tiket, inak sa tu pán Líška vášho
príchodu nedožije.“
„Viktor, Viktor načo je dobré toto vyhrážanie? Poviem ti, aké
máš možnosti a ty si vyberieš, čo sa stane. Ako to vidím ja, máš
len tri. Môžeš si vpáliť guľku do mozgu a ušetriť nám starosti.
Môžeš sa ešte pokúsiť zdrhnúť. Si však bez peňazí a tvoji ľudia,
no povedzme, že už ti nepomôžu. Alebo môžeš ešte počkať na
nás. K tiketu sa nikdy nedostaneš. Na to sme sa na ňom príliš
namakali. Vezieme ti však osemstopäťdesiat tisíc v hotovosti,
ktoré sme ochotní vymeniť za nášho človeka. Akurát schádzame
z diaľnice, tak máš ešte čas si to premyslieť.“ dopovedal
a zložil.
„Čo myslíš, že s ním urobí?“ - opýtala sa Millie.
„Ja neviem Millie. Zatiaľ žije. Počul som ho vzlykať v pozadí.“
Tobiáš ešte viac pridal na plyn.
Adolf z vrecka vytiahol iný mobil a len sucho zahlásil:
„Vikinko, Vikinko ani to tomto čísle sa už nikomu nedovoláš.“
Povedal sucho a zložil
„Koľko ešte?“
„Dvanásť minút.“ Odčítal z navigácie.
