Zazvonil telefón. Tobiáš sa poň načiahol ako prvý, čím zobudil
Millie a Willieho, ktorí s ním spali na jednom gauči.
„Prosím.“ - ozval sa ospalo. „Aha, áno, dobre, ďakujem.“ -
zvážnel a zložil.
„Čo sa stalo?“- vyzvedala Millie.
„Stano sa neprebral z umelého spánku. Upadol do kómy
a nadránom sa stratila mozgová aktivita.“
Na sekundu nastalo hrobové ticho, následne sa Millie hystericky
rozplakala. Na zvuky dobehol aj Adolf a naskytol sa mu pohľad
na Tobiáša kľačiaceho na kolenách a zrútenú Millie s Williem.
Millie prestala vzlykať vyšla na balkón, odovzdane si zapálila
cigaretu, no do piatich minút bola späť.
„Musím sa prejsť!“ – buchla dverami a odišla.
Michal sa zdvihol, že pôjde za ňou, no Willie ho zastavil.
Sedeli ďalej na gauči a zazerali pred seba.
„No, tak v suteréne mám boxerské vrece, ale keby ste mali
záujem, nájdu sa aj nejaké drogy v zásobe.“ – Adolf sa dvihol
a odišiel tiež.
Otvoril si zalepené oči. Pri snahe si ich pošúchať ho zastavili
putá na rukách.
„Do riti s vami! Okamžite sem pošlite svojho nadriadeného! Si
vás tu všetkých podám po jednom, pajáci!„
„Pán Sedlár, upokojíme sa, pomaly si ľahneme späť do postele,
áno? Dáme vám ďalšie sedatíva, to vám zmierni bolesti.“
Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil čo sa stalo. Sestrička na ten
cirkus privolala lekára. Ten sucho zhodnotil, že je v relatívne
dobrom stave. Policajti, čo prišli s ním, medzitým odrapotali
obvinenia.
„ Ak si myslíte, že vám bez právnika poviem čo i len slovo, tak
ste rovnako debilní, ako sa tvárite.“
Jeden z policajtov sa uškrnul a pustil do izby ulízaného muža,
z ktorých sálal pach špinavých peňazí silnejší, ako izbová
dezinfekcia.
„K danej veci sa nebudeme vyjadrovať! A teraz nám, prosím,
doprajte čas. Potrebujem sa poradiť s mojim klientom“.
Naoko trávil celé hodiny denne na izbe so Sedlárom.
V skutočnosti však nepotrebovali žiadny plán. Všetky snahy
o rozhovor, rovnako i tlačové besedy, odbil jasným
nekomentujem. Po troch dňoch, ako to býva, čoraz menej
novinárov malo záujem čakať hodiny na „ k tomu sa nebudem
vyjadrovať.“
Adolf a ostatní si medzitým krátili dni monotónnym
prezeraním tiketov. Trvalo im tri dni, kým našli ten výherný
a ďalšie tri trávili oddelením všetkých nevýherných, od tých
s nižšími výhrami. V pozadí celý deň počúvali správy, ako sa
majú veci okolo Sedlára. Po pár dňoch oslovili právnickú
kanceláriu, aby podnikli prvé kroky k vyplateniu výhry.
Michal práve kráčal naspäť od právnika, keď mu zazvonil
telefón. Volal Tobiáš.
„Je to definitívne. Detaily ohľadom tela a pohrebu ešte nemám.“
Trvalo asi 10 minút, kým sa Michal dostal späť k Adolfovi.
Nebol to dostatočný čas na to, aby sa rozhodol, aký by mal byť
ďalší krok, čo sa týka Stanovho podielu na výhre.
„Čo mu povieme? Aký mu udáme dôvod?“ - pýtal sa Adolf
Millie.
„Ja neviem, niečo si vymyslíme.“
„Čo sa deje?“ – pridal sa Michal, práve sa vyzúval v predsieni.
„Stanovu časť z výhry by mal dostať jeho syn. To si myslím ja!“
- dala Millie odpoveď obom naraz.
„To ja nespochybňujem, otázka je ale, že ako? No a keď sme
tom, čo ten právnik?“ - otočil sa na Michala.
„Je to profesionál. Nepýtal sa ma skoro na nič. Dohodli sme sa,
že mu zajtra prinesiem tiket. Zvyšok je na ňom.“
„Nebol ani prekvapený, keď si mu povedal o čo ide?“
„Nemyslím si, že mi stopercentne veril. Ako často sa hľadá
právnik s tým, že idete preberať multi miliónovú výhru
z lotérie? Podľa mňa uverí, až keď si ten tiket dobre prezrie.
Jeho odmena bude stotisíc.“
„Stotisíc eur! Ha, to vám v decáku nikto nepovie, prečo ísť
študovať za právnika.“ – Millie iba gúľala očami.
„Dobre. Právnik si zoberie peniaze z výhry. Ako však dostať
Stanovu časť výhry k jeho synovi?“
„Tobiáš, Tobiáš - pošleme mu ich na účet. Al určite vie zistiť
jeho číslo účtu. Nie?!“ mávla rukou Millie.
„To nie je také jednoduché. Po prvé, banka musí každý prevod
nad desať tisíc nahlásiť. Po druhé, určite budú pátrať po
pôvode. Ak by toto nestačilo, môže to celé prilákať novinárov
alebo rovno políciu. Nechceme pozornosť.“- namietal Adolf.
Michal navrhol predstaviť sa ako agent poisťovne a predstierať,
že mal Stano uzavretú životnú poistku. Adolf ďalej spomenul
bitcoin transfer a Willie aby kúpili zlaté mince a zakopali ich na
záhrade.
„Tak bitcoiny mu nepošleme, nemá krypto peňaženku.“
„Crowdfunding má tiež individuálne obmedzenie na stotisíc.“ -
pridal sa Tobiáš.
„Mám taký šialený nápad. Čo tak mu povedať pravdu?
Nehovorím, že hneď, ale tak o pol roka- rok, keď už všetko
utíchne? To by nemuselo...“ Willie sa prerušil v prostred vety
a otočil sa na vysielanie v televízii.
„...je tomu menej ako dvadsať minút, čo sa v nemocnici na
Kramároch ozvala streľba. Skupina ozbrojených mužov ušla na
neznáme miesto aj s hlavným obvineným, Viktorom Sedlárom.
Ten ako dobre viete, je obvinený z manipulovania štátnej
lotérie, keď sa u neho po tragickej dopravnej nehode našli hneď
dva výherné tikety. Dvaja policajti boli podľa doposiaľ
neoverených informácií postrelení a momentálne sú na
operačných sálach. Polícia prosí o akékoľvek informácie,
a vyhlásila pátranie po sivom BMW naposledy videnom mieriť
smerom k Patrónke... Ak ste si nás zapli len teraz, tak
opakujem, v nemocnici na Kramároch skupina ozbrojených
mužov oslobodila Viktora Sedlára a sú na úteku...“
„To snáď nie je možné!“
„Čo urobíme?“ - Millie sa obrátila na Adolfa.
„Ak máš nejaký nápad tak sem s ním.“ Reagoval na ňu
bezradne.
V priebehu hodiny sa v Petržalke našlo horiace BMW pri
zelenej hranici s Rakúskom. To bolo posledná stopa, ktorú
polícia mala. Sedlárov príbeh obletel celý svet. Všetky sociálne
siete boli plné príbehu muža, ktorý najprv zmanipuloval lotériu
a následne utiekol z nemocnice.
Z celej situácie najviac profitovala Barborka. Ochotne dávala
rozhovory pre každé médium, ktoré ju oslovilo. Jej fotky,
instagram a tiktok, sledovali milióny fanúšikov. Kde tu niečo
pridala, prikrášlila, inde ubrala a časom sama zabudla, čo sa tam
vlastne reálne stalo. Jej najväčším problémom bolo, že pre
pokračujúce vyšetrovanie, nemohla prijať lukratívne zahraničné
ponuky na prácu. Tak sa v modernej reči udomácnil výraz “cry
me a million“, čiže vyplač si milión.
Dva dni po Sedlárovom úteku sa do bytu Millie niekto vlámal.
Adolf si bol istí, že na kamerách sú Sedlárovi ľudia. Boli to tí
istí, ktorí ho dostali z nemocnice.
„Takže Sedlár sa nevzdáva.“ - povzdychol si Tobiáš.
„Je to ešte horšie, určite sa chce pomstiť.“
„Prišiel o všetko, ostala mu už len pomsta.“
„Koľko toho asi vie polícia?“ - zamýšľal sa Michal.
Nastalo ticho. Ktovie koľko toho pustil Králik polícii. Sedlár
nepovedal ani slovo, jeho cvičený právnik nič nekomentoval.
Millie a Willie sa prakticky stali väzňami v Adolfovom dome.
Pravidelne vychádzal iba Tobiáš do práce. Redakcia žila
Sedlárom, nových informácií však bolo ako šafránu. Jedinou
správou bola Králikova výpoveď. V nej dopodrobna opísal
proces manipulácie a všetku vinu hodil na Sedlára. O Millie a
“útočníkoch“ sa nezmienil ani slovkom.
Millie veľmi chcela ísť na Stanov pohreb. Chcela mu vzdať
úctu, a hlavne chcela aspoň na pár hodín odísť z domu.
„Je to nebezpečné. Sedlár a jeho komando tam na nás budú
určite čakať.“ - opakoval znovu Michal.
„Ako to môžeš vedieť?“
„Boli u teba doma, majú záznam ako podávaš tiket, ozaj chceš,
aby ťa chytili?“
Sadla si na gauč a rozplakala sa.
„Tak tam choď aspoň ty a natoč to na mobil.“ - povedala rázne.
„Ale ja..“
„Čo ty?! Teba nepoznajú, budeš len vzdialený príbuzný.“
„Je to nebezpečné, môžu...“
„Ten chlap za nás dal život! To najmenej čo môžeme urobiť my
pre neho je, že mu vzdáme úctu na poslednej ceste!“
Michal sa snažil Millie dohovárať, no tá mala s mužmi bohaté
skúsenosti. Vedela, že ho zlomí. Po pár minútach neochotne
súhlasil. Obliekol si kabát a zavolal taxík.
Keď auto zastavovalo pred vchodom krematória, všimol si
veľkých chlapov v naštartovanom Forde Focus.
„ Do prdele!“- okamžite si uvedomil, o čo ide. Zalial ho studený
pot.
“18,40€ to bude mladý pán“.
„Ah, počkajte ma tu chvíľu, len kúpim kvety.“ – strkal v strese
taxikárovi päťdesiatku.
„Ale ja už som zobral ďalšiu objednávku, ste mi mali povedať
dopredu, že tu nekončíme.“
Michal sa nenápadne pozrel na chlapov v aute a zacítil strach.
„Kam vlastne ešte chcete ísť?“
„Do Stupavy, tam skončíme.“
„No dobre. To už ale bude medzimesto.“ - načiahol sa taxikár
po peniaze.
Súhlasil a čo najpokojnejšie sa snažil prekráčať ku kvetinárstvu.
Vošiel, kúpil prvú kyticu, ktorú zazrel, a zaplatil. Ako sa vracal
k taxíku, jedným okom sledoval chlapov v aute. S jedným sa
mu stretol pohľad, rýchlo pozrel do zeme a zrýchlil krok.
Nastúpil a cítil aké má horúce uši.
„Kam do Stupavy to bude?“ - opýtal sa taxikár.
Michal si uvedomil, že v Stupave nepozná ani jednu ulicu
a snažil sa rýchlo odpovedať.
„Na, na, na cintorín.“ – vytiahol si z vrecka mobil.
Keď taxík odbočoval na Stupavu, všimol si, že Ford ich začal
sledovať. V tej sekunde cítil adrenalín, strach, zlosť na Millie,
potom na seba. Uvedomil si, že drží v ruke mobil a sekundu
premýšľal, či má spustiť poplach. Spustil ho a otvoril chat na
mobile.
ML: Máme problém
ML:!!!!!!!
Al: čo sa deje?
ML: sledujú ma sedlárovi ľudia
Sledoval spätné zrkadlo. Auto sa rýchlo približovalo. Zvieral
telefón, videl, že Al niečo píše, keď správu prerušil silný náraz.
Taxík urobil hodiny a skončil v priekope.
Hluk prerušil krik a výstrel. Snažil sa zaostriť na postreleného
taxikára, no už ho niekto ťahal von z auta cez rozbité okno.
Bezpečnostný pás ho zachytil. Zbadal nôž. Skôr ako by sa začal
brániť, dostal úder do hlavy a nastala tma.