Prešli cez celú Petržalku. Pomenovanie betónová džungľa bola trefné, v spleti identických panelákov sa skutočne dalo stratiť. Len čo otvorili dvere na nákladnom výťahu, do nosa im udrel pach moču. Nastúpili a snažili sa dýchať ústami.
„Ja s Alom ideme vybrať kabelku a vy zatiaľ pozbierajte do vriec všetko, čo mohlo naznačovať, že tu bývam s Williem.“ povedala Millie. Willie zobral z kuchyne plastové vrecia a rozdal ich.
Tobiáš len pokrútil hlavou a začal do vreca hádzať Willieho topánky.
„Ty ho chceš priviesť sem? Tak to mám potom lepší nápad, napichneme celý tento byt.“- povedal Adolf .
Millie súhlasila a Adolf sa skontaktoval s detektívnou kanceláriou. Chvíľu ťukal do tabletu, pričom ostatní nosili veci do auta.
„Millie, je to oficiálna služba, list vlastníctva som im už poslal. Overia si aj tvoj občiansky, tak ho maj pripravený. Ja ak dovolíš pôjdem, čakajú ma doma ešte nejaké tikety“ - povedal jej s typickým úsmevom.
„Ok, kedy prídu?“- opýtala sa Millie.
„Mali by tu byť do hodiny. Vypýtaj si faktúru, skontroluj či nie je nič vidieť, a vypýtaj si uplink.“- dodal Adolf.
„Jasné. Čo je uplink? A čo im mám povedať, ak sa budú pýtať, načo to chcem.“ - pýtala sa ďalej.
„Uplink je, že môžeš sledovať čo sa v byte deje cez internet online. Pýtať sa nebudú, majú už skúseností so žiarlivými ženami a podvádzajúcimi manželmi.“ – dodal.
Millie sa so všetkými rozlúčila a nakoniec sa objala s Williem.
„Drž mi palce.“ - povedala mu.
„Budem ťa počúvať, tak ako za starých čias.“ - pošepol jej do ucha.
„Snáď si ešte pamätám naše signály.“ - dodala a pobozkala ho na rozlúčku.
Stano privolal výťah.. Jednou rukou podržal otvorené dvere, aby mohli vstúpiť aj ostatní. Michal opäť zacítil pach moču a rozhodol sa ísť po schodoch. Adolf s Tobiášom ho nasledovali. Willie nastúpil do výťahu a pozrel na Stana.
„Slečinky“ - poznamenal Stano a obaja sa zasmiali.
Nastúpili do auta a šli späť k Adolfovi.
„Máš už prezuté gumy na tomto aute? Čoskoro môže začať snežiť.“ - snažil sa Stano začať konverzáciu.
„Sú tam zimné z minulého roku, v lete ním nechodím.“ - odpovedal Adolf a pozeral na Tobiáša.
„Čo sa deje Tomáš? Čo ti ide hlavou?“ - opýtal sa Adolf.
Tobiáš na neho pozrel s prižmúrenými očami.
„Tebe ozaj nevadí, čo robíme?“ - opýtal sa.
„Čo presne podľa teba robíme zle? V čom vidíš problém?“ - skočil do rozhovoru Willie.
„Chceš mi povedať, že ti ozaj nevadí, že tvoja frajerka si to ide dnes večer rozdať s nejakým nechutným dedkom? A okrem toho, kam sme sa to ako klub posunuli? Chceli sme nájsť nejaký spôsob ako zarobiť peniaze. Teraz montujeme kamery, aby sme videli, čo sa tam bude diať? Na čo to chceme použiť? Použijeme to proti nemu, keď niečo nepôjde podľa nášho plánu?“ - vypustil zo seba.
„Stano, odboč na Podjavorinskej, musím mu niečo ukázať.“ - povedal Adolf.
„Počuj Tomáško, ty nemáš ani tušenie o čom hovoríš. Millie nie moja frajerka. Je to spriaznená duša, za ktorú by som položil život, čo sa raz skoro aj stal. Keď sme pritom, tak mi oza jnevadí Králika vydierať. Ak má náhodou plán lotériu zmanipulovať a uliať si tie peniaze pre seba, nebudem váhať“ - povedal Willie podráždene.
„Nikto nikoho vydierať nebude. Bodka. O tom sa nebudeme ani baviť. Ak náhodou zistíme, že sa o niečo pokúša, nič vsádzať nebudeme a ty budeš mať článok roka. Toto nie naša jediná možnosť ako zarobiť. Ak budeme mať desať mega, tak sa nám budú aj oveľa ľahšie hľadať iné spôsoby. Vyjadril som sa dosť jasne?“ - povedal Michal rázne.
„To rád počujem.“ - povedal Tobiáš.
„Chápem, čo hovoríš Tomáš. Tiež pozerám na ich vzťah a príde mi to zvláštne, ale evidentne sú spolu šťastní a vyhovuje im to. Tak kto som ja, aby som rozhodoval o tom, kto sa má ako správať. Okrem toho, Millie to robí z vlastnej vôle. Nikto ju do toho nenúti tak, ako ani ona nebude nútiť Králika, aby s ňou čokoľvek mal.“ - pokračoval Michal.
Tobiáš bol ticho a Stano zaparkoval.
„Teraz vám ukážem ,prečo to robím ja. Čo pre mňa znamenajú peniaze, ktoré môžeme zarobiť.“ - povedal Adolf a vystúpil z auta.
Stano vypol motor a tiež vystúpil. Počkal pokiaľ vystúpia všetci a zamkol auto. Adolf otvoril bránu a pozdravil sa s vrátnikom.
„Jéééj, ahoj Al, ako sa darí.“ - povedal vrátnik.
„Vďaka Karol, dobre, dobre. Vediem pár priateľov na návštevu.“ - povedal Adolf.
„Jasné, drž sa.“ - odpovedal vrátnik a dvere zabzučali.
Adolf ich podržal otvorené a spoločne vošli do malej chodbičky. Všade naokolo bolo cítiť pach dezinfekčného prostriedku.
„Kde to sme?“- pýtal sa Michal.
„Oficiálne sa to tu volá Seniorcentrum Staré mesto.“ - povedal a chytil prechádzajúcu sestričku za ruku.
„Ahoj Leni, zavoláš mi prosím Maťa?“ - opýtal sa jej.
„Ahoj Al, vôbec som si ťa nevšimla, kde si bol? Dlho som ťa nevidela.“ - povedala Lenka.
„Bol som mimo a mám teraz novú prácu, tak som nemal čas. Mám tu pár kolegov, chcem im to tu ukázať.“
„Aha, jasné chápem. Idem ho zavolať.“ - povedala a odišla.
Všetci sa začali rozhliadať po chodbe a nakúkali do otvorených izieb. Videli starých ľudí ležiacich na posteliach, niektorí stonali, ale väčšina bola ticho. Na železných stolíkoch stáli poháre ao slamkami a misky s lyžičkami.
„Nazdar Al, priviedol si nám nových dobrovoľníkov?“ - povedal vysoký muž a podával Adolfovi ruku.
„Dnes nie, mám tu zopár kolegov z práce. Rád by som im to tu poukazoval, ak nemáš nič proti.“ - povedal Adolf.
„Nie nemám, pokojne. Rád ťa zase vidím. Zastav sa potom u mňa v kancli“ - povedal Matej.
„OK, zastavím sa, díki.“ odpovedal Adolf a otvoril kôš s plastovými názuvkami a rozdal každému pár.
Adolf začal vysvetlovať ako na každom poschodí iní klienti.
„Na prízemí sú ležiaci a klienti s obmedzenou pohyblivosťou. Tých treba polohovať, starať sa o osobnú hygienu, kŕmiť podávať tekutiny...“
„Ježiš Al ani nevieš ako rada ťa dnes vidím. Tereza dnes neprišla a sme tu na to dnes s Ivkou samé.“ povedala sestrička hneď, ako uvidela Adolfa vo dverách.
Postavila sa zo stoličky a položila misku s kašou na stolík.
„Alicka, povodím priateľov a potom prídem.“ - povedal a objal staršiu sestru.
Adolf postupne poukazoval všetky izby a predstavil celé centrum. Na štvrtom poschodí boli už klienti samostatní. Zastavili sa i v dielničke a prezreli si a veci, ktoré v nej vyrábajú. V dielni nik nebol a Adolf sa obrátil na Tobiáša s vážnou tvárou.
„Tomáš vôbec som nechcel, aby ste o tom čo, tu robím vedeli. Avšak musel som vám to tu ukázať, aby ste mi lepšie rozumeli. Keď mi rakovina zobrala moju lásku, bol som zlomený a na dne. Nevedel som ako mám ďalej žiť, čo mám robiť. Najskôr som sa snažil pred všetkým utiecť. Nasadol som do auta a vyrazil na sever. Stál som na parkovisku v Nórsku a pozeral na jeden z fjordov. Bol som stratený, hľadal som zmysel života. Šoféroval som, premýšľal, kochal sa prírodou a čítal. Jedna z kníh ktoré som čítal bola aj Biblia. Celkovo strašné sklamanie, ale jedna pasáž ma zaujala. Matúš dvadsaťpäť. Je to príbeh o troch sluhoch, ktorých si zavolal pán a zveril im majetok. Každému podľa jeho schopností. Jednému dal päť talentov, druhému dva a tomu poslednému jeden. Tieto vety mi zostali v hlave ako triesky. Nech som šiel kamkoľvek, stále som na ne myslel. Uvedomil som si, že som dostal v živote viac ako väčšina ľudí, a preto je mojou úlohou pomáhať ostatným. No a presne o to ide. Ak budem mať viac peňazí, dokážem pomôcť viacerým. Ozaj netúžim robiť Králikovi problémy. No ak sa chystá zmanipulovať lotériu a uchmatnúť si tie peniaze pre seba, čakajú ho ťažké chvíle. To mi môžeš veriť.“ - dopovedal Adolf vážne.
Nastala chvíľa ticha. Tobiáš sa pozeral na Adolfa, no nepovedal ani slovo. To čo počul, ho silno zasiahlo, a premýšľal ako na to reagovať. Po chvíli ich Adolf požiadal aby ho počkali v aute, pokiaľ sa porozpráva s riaditeľom. Keď nastupovali do auta, Stano sa rozosmial. Upozornil Tobiáša, že si zabudol vyzuť návleky a topánky má stále obalené modrou fóliou.
„Keď už si myslíš, že niekoho poznáš, tak sa stane toto.“ - povedal Willie.
„No aspoň vieme, prečo sa pridal do klubu.“ - povedal Michal.
„To nebol ten jediný dôvod.“- namietal Tobiáš.
Otvorili sa dvere na aute.
„O čom sa bavíte?“ - pýtal sa Adolf.
„Už sú mi veci jasnejšie. Nechápal som, ale už rozumiem.“ - povedal Tobiáš.
„To som rád. Poďme teraz domov, nech sa môžem konečne venovať tej tlačiarni.“ - povedal a Stano naštartoval.
„Prepáč Al, že som o tebe pochyboval.“ - začal Tobiáš.
„Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať.“ - prerušil ho Adolf.
Prišli k Adolfovi domov a ten sa rovno pustil do inštalácie tlačiarne. Práve v čase, keď bol Adolf s inštaláciou hotový, zavolala mu Millie, že aj u nej je všetko pripravené. Poslala mu kód ku kamerám. Adolf prešiel z kancelárie do spoločenskej izby , aby na obrazovke mohli sledovať, čo sa v byte deje. Millie amávala všetkým do kamery a prípravu na večerné stretnutie začala dlhým kúpeľom. Michal s Tobiášom rozoberali udalosti dnešného dňa . Willie sa na diaľku rozprával s Millie, popritom ju sledoval a radil jej pri výbere oblečenia. Adolf vytlačil na skúšku prvých pár tiketov a poslal Stana, nech ich ide vyskúšať. Keď sa vrátil povedal, že všetko bolo v poriadku, vytiahol platný tiket a položil ho na stôl.
„Ešte nikdy som nevsadil cez tisíc eur na jediný tiket.“ - povedal Stano.
„Tak si na to zvykni, budúci týždeň si to zopakuješ ešte tisíc štyristo krát.“ - poznamenal Willie.
„Dobre, teraz keď vieme, že to ide, môžeme ich začať tlačiť. Kto si zoberie prvú šíchtu?“ - opýtal sa Adolf.
Pozrel na ich prekvapené tváre a vysvetlil im, že bude trvať desať hodín, kým sa vytlačia všetky tikety. Počas celej doby musí niekto tlačiareň strážiť, aby bolo v zásobníku vždy dosť prázdnych lístkov a dohliadať na to, aby sa nič nikde nezaseklo alebo aby nedošiel tonier. Tobiáš sa ponúkol, že začne. Všetci teda zašli do Adolfovej pracovne , aby im ukázal, ako a čo majú robiť. Tobiáš sa chopil svojej úlohy a ostatní sa vrátili späť do spoločenskej miestnosti. Sledovali ako ide stretnutie medzi Millie a Králikom. Všetko prebiehalo ako predpokladi. Po večeri anakoniec skončili u nej v byte. Ešte pred desiatou sa však Králik obliekol a bez slova odišiel. V momente ako dala signál, Stano sa zdvihol a šiel po ňu. Kým dorazil do jej bytu, Millie si dala sprchua pobalila pár vecí. Žiarila spokojnosťou.
„Mám ho, bude to krátky, ale veľmi intenzívny vzťah. Kde je Tomáš?“ – pýtala sa, keď dorazili k Adolfovi.
Zobrali ju do pracovne, kde Tobiáš metodicky kontroloval každý vytlačený lístok a ukladal ich na kopu. Pozreli na monitor. Po troch hodinách bolo vytlačených iba dvadsať deväť percent lístkov. Aj keď vedeli, že sa dá tlačenie prerušiť a pokračovať na druhý deň, rozhodli sa zostať v Adolfovej pracovni až dovtedy, kým sa nedotlačil aj posledný lístok. Michal s Adolfom dokončili návrh zmluvy o pôžičku pre Kurta Wiebera. Ešte v ten večer ju kuriérom zaslali do Viedne. Diskutovali, čo by ešte mohli urobiť, aby zvýšili svoje šance na úspech.
Pripravili si mapu Slovenska so všetkými miestami, kde sa dá vsadiť a rozdelili si regióny tak, aby vzbudzovali čo najmenšiu pozornosť. Millie dostala Bratislavu, aby bola blízko Králikovi. Stano a Tobiáš si zobrali regióny z ktorých pochádzali, Adolf si vybral Trnavu ,Michal považie a Willie juh Slovenka. Bavili sa pri vymýšľaní odpovedí pre zvedavé predavačky. Čo robiť v prípade, ak by ich niekto začal sledovať, alebo okradol.
„Začína to byť až príliš reálne. Tiež to tak cítite?“ - povedal Stano a hľadel na tlačiareň ako vydala ďalší lístok.
„Presne tento pocit som mal, keď nám pán Wieber povedal, že dostaneme peniaze.“ - priznal Michal.
„Čo budeme robiť, ak padne jackpot už tento piatok?“ - prekvapila otázkou Millie.
Všetci sa na ňu prekvapene pozreli.
„Od Tomáša by som túto otázku čakal, ale od teba!?“ - povedal prekvapený Stano.
„Ale nie, vážne, čo budeme robiť?“ - zopakovala svoju otázku.
„Čo by sme robili? Budeme musieť vymyslieť niečo iné. Ja mám skôr strach, že niekto stratí pri podávaní jeden z lístkov, a presne tie čísla vyžrebujú.“ - povedal Michal.
Všetci sa zhrozili, hneď ako to dopovedal.
„To ani nehovor, rovno mi naskočila husia koža.“ - priznal Stano.
„Ak Sedlár s Králikom ozaj manipulujú s lotériou, tak mi ver, že ak necháme čo i len jedno číslo nevsadené, presne to vyžrebujú.“ - pridal sa Tobiáš.
Všetci sa na moment usmiali, presne toto od Tobiáša čakali. Zároveň si však uvedomovali, že má pravdu.
„Chcelo by to nejakú skúšku správnosti.“ - povedal Michal zamyslene.
Diskutovali, ako by sa dalo overiť, či ozaj vsadili všetky čísla. Nakoniec si Adolf zobral za úlohu naprogramovať skener tak, aby načítal každý tiket, zapísal číselné kombinácie a ukázal, ktoré ešte chýbajú. Pozerali na množstvo vytlačených lístkov. Začali si uvedomovať, ako náročné bude ich všetky vsadiť.
„Bolo by dobré mať vsadené všetky čísla do piatku, nech vieme ako sme na tom.“ - navrhol Adolf.
„To znamená, že každý deň, každý z nás musí staviť minimálne 272 lístkov.“ - dodal Michal.
„Koľko je to eur?“ - opýtal sa Stano.
„Tristotri tisíc aj nejaké drobné.“ - odpovedal Michal.
„A kurňa, to je dosť peňazí!“ - dodal Stano.
Tobiáš si uvedomil, že do Košíc pôjde s skoro s dvomi miliónmi eur, keďže sa nemôže každý deň vracať do Bratislavy. Bál sa mať pri sebe také množstvo peňazí . Spoločne sa snažili vymyslieť čo najlepšie bezpečnostné opatrenia. Premýšlali, či by nebolo najrozumnejšie najať si ochranku,. Rýchlo však túto myšienku zavrhli, keďže by na seba zbytočne prilákali pozornosť.
„Budeme mať ešte deväťsto tisíc v rezerve, ak by sa niečo stalo. Horšie by bolo, ak by sa stratili nejaké lístky a tým páadom by niektoré čísla ostali nevsadené.“ - povedal Michal.
„Bolo by dobré si ich očíslovať a stavený tiket k nemu pripnúť.“ - navrhol Willie.
„Dobrý nápad. Koľko navrhujete vsadiť na jednom mieste?“- pridala sa Millie.
„Hmmm ťažko povedať, ale navrhujem nie viac ako desať. Zaplatiť cez desaťtisíc eur na jednom mieste by mohlo prilákať neželanú pozornosť.“ - povedal Michal.
„Čo ja viem. Záleží na predavačke. Ak nájdete nejakú, čo nemá veľa práce a poviete jej, že sa vám snívalo ,aby ste vsadili tieto čísla, alebo že to vyveštila veštica, tak môžete pokojne aj viac.“ - povedal Stano.
„Stano má pravdu. Ak vidíš, že sú za tebou ďalší čakajúci, tak treba dať jeden a ísť.“ - poznamenal Adolf.
Debatovali až do tretej ráno. Vtedy sa dotlačil posledný lístok a Tobiáš ich rozdelil na šesť kôpok. Každý sa pozeral na tú pred sebou. Plán bol jasný a naberal na obrátkach. Dohodli sa, že je čas ísť spať. Rozišli sa do izieb s tým, že sa stretnú na poludnie.
