Ďalší týždeň prebehol veľmi rýchlo. Michal si v jednej z motivačných knižiek, čo kúpil pre klub, našiel metódu ako sa zbaviť zlozvyku. Stále ho otravovalo, ako sa dokázal zabudnúť pri jednej aktivity. Podľa tejto metódy si v bodoch na lístok napísal svoje ciele a priority a nastavil si budík tak, aby sa mu ozval každé dve hodiny. Vždy keď mu zazvonil, musel zmeniť činnosť, ktorú práve robil. Takto sám seba nútil k tomu, aby sa fanaticky nevenoval iba jednej činnosti.
Najskôr sa venoval Adolfovmu nápadu s banskou spoločnosťou. Potom si šiel zacvičiť a neskôr pripravoval program na ich teambuilding. Rozhodol sa dať doň všetko, čo k dobrému teambuildingu patrilo. Pád dôvery, hry na lepšie spoznávanie sa a tiež priestor pre návštevu aquaparku, masáže a analýzu možných plánov. Hodiny strávené kalkuláciami Adolfovho ťažobného plánu a štúdiom najvhodnejších investičných príležitostí čínskej akciovej burzy mu ubehli veľmi rýchlo.
Mal pocit, že je všetko nachystané, a tak sa rozhodol osobne stertnúť s členmi klubu. Najskôr si naplánoval masáž u Millie. Willie ho vo štvrtok večer zobral do pokrového klubu na turnaj. Pred začiatkom mu vysvetlil pravidlá a skúsili si spolu zahrať pár skúšobných hier. Michal veľmi rýchlo pochopil princíp a štatistiku za hrou. Najskôr ho mrzelo, že pre rozlosovanie nesedel s Williem pri stole.
„ Neboj, ak vydržíš dostatočne dlho, časom vypadne toľko hráčov, že sa stretneme“- povzbudzoval ho Willie.
Sedel teda a pozoroval hru. Prepočítaval v hlave rôzne štatistiky a jedným okom kontroloval nástenku na ktorej bola vytlačená postupnosť výherných kombinácií. Veľmi rýchlo sa mu začal poker páčiť a musel uznať, že má silnú matematickú eleganciu. V každej prestávke s Williem konzultoval stratégiu a žetóny stále pribúdali. Po troch hodinách ostali už len hráči pri dvoch stoloch. Willie vypadol a Michal bol na čele priebežného poradia. Vsal od stola.
„ Nejdeme si zájsť niekam inam?“ - pýtal sa.
„ Si normálny? Predsa nechceš ísť teraz niekam preč, keď máš pred sebou takú horu žetónov.“
Dohodli sa, že dohrá a potom sa porozprávajú. Držal sa svojej hry až pokiaľ nezostali len traja hráči. Spočítal si, že rozdané karty zahadzuje štyrikrát častejšie ako jeho súperi a keď sa rozhodne hrať , tí svoje karty okamžite zložia. Prispôsobil sa hre a keď ostali už len dvaja a súper mu navrhol rozdeliť si výhru podľa pomeru ich vzájomných žetónov, s radosťou to prijal. Willie ho pozoroval z barovej stoličky a smutne popíjal. Sadol si k nemu a objednal si tiež.
„Wow, si dobrý, prvý turnaj a hneď si vyhral, gratulujem.“ - povedal a hodil do seba zvyšok pohára.
„Nič to nebolo, súperi robili strašné chyby.“ - povedal a objednal mu ďalší pohárik.
„Hrávam tu už štyri roky ale turnaj som vyhral len dvakrát. Ty si ešte dnes ani nepoznal pravidlá a hneď si vyhral.“ - povedal podráždene.
Nevedel akomá reagovať, pre neho tá hra nič neznamenala. Cítil sa previnilo a namiesto toho aby ich zblížila, urobila presný opak. Dostal nápad.
„Poď pozrieme sa kde robíš chyby.“
Zobral ho k prázdnemu stolu kde sedela len dílerka, vytiahol z peňaženky celú výhru, zamenil ich za žetóny, polovicu mu posunul. Hovoril muo štatistike a matematickom modeli o ktorom čítal ešte na škole. Willie sa pýtal a Michal sa staral o tom aby žetóny putovali jeho smerom. Nakoniec tam skončili všetky a Michal trval na tom, aby si ich nechal. Zobral ich do banku a Michal si všimol, že mu za ne žiadne peniaze nedali, iba urobili niekoľko škrtov v zozname. Pochopil, že Willie má v herni dlhy. Zavolali si taxík.
„Koľko dlžíš?“ - opýtal sa.
„To je jedno, nechaj to tak.“ - znela odpoveď.
„Vedel by som ti pomôcť, tak koľko dlžíš?“ – naliehal.
Cesta netrvala dlho a Willie prehováral Michala, aby s ním ešte šiel hore. Michal vystúpil, ale povedal taxikárovi aby ho počkal.
Šiel s ním až k bráne a keď ju chcel otvoriť, Michal ja pridržal zatvorenú.
„Naozaj sa o tom nechceš rozprávať? Viem ti pomôcť.“ - povedal mu a snažil sa mu pozerať do očí.
„Nechcem od teba peniaze.“ - odpovedal a uhýbal pohľadom.
„Dobre, chápem, ale môžem ťa naučiť ako lepšie hospodáriť, alebo ťa môžem aspoň trénovať v pokri.“
„To by som bol rád.“
„Tak mu už daj pusu, alebo ma vyplať nech môžem ísť. Nemám celú noc.“ Vykríkol taxikár cez pootvorené okienko.
Michal sa zahanbil, povedal Willymu aby počkal a zaplatil za taxík.
Willy otvoril bránu a držal ju otvorenú z vnútra. Michal sa na chvíľu zastavil a potom vošiel.
„Nebude Millie vadiť, že si vedieš návštevu takto neskoro?“ - opýtal sa vo výťahu.
„Mal by si nás lepšie spoznať, sme noční vtáci.“ - povedal s úškrnom.
Vystúpil z výťahu, otvoril dvere a vyzul sa.
„Ahoj miláčik, pozri koho vediem.“
Michal sa tiež vyzul a zvítal sa s Millie. Tá sa len zasmiala keď sa jej pýtal či je v poriadku, že prišiel tak neskoro.
„ Čo si dáš piť?“ opýtala sa ho čo chce piť a zavesila mu kabát do skrine.
Michal sa chvíľu rozhliadal po byte a vypýtal si čaj. Willie si vypýtal whisky na čo mu povedala, aby si ju šiel naliať sám. Michala pobavila táto reakcia. Millia sa pýtala, ako dopadol poker a Willie jej rozpovedal všetko do bodky. Dokonca nakononie doplnil aj taxikárov výrok .
„ To si bežne takto všetko hovoríte?“- Michal bol prekvapený.
Millie povedala ako sa stretli a čím všetkým si prešli. Je jasné, že taká vec ľudí spojí a všetky ostatné tajomstvá sú len na príťaž.
„Skoro som odpadla keď sa mi po prvý krát zjavil Al na monitore.“ - povedala Millie so smiechom
„Viem o čom hovoríš, tiež mi skoro zabehlo, keď sa mi zjavili to okno a napísal mi.“ - priznal
„Tak to si ešte dobre dopadol ja som tam hneď videla jeho hlavu.“ – pokračovala.
„No tak to sa asi poučil, keďže mne najskôr napísal.“
„Musíme o tom spolu pokecať na teambuildingu, ktohovie koľko toho o nás všetkých vie?“ - povedala Millie zamyslene.
„Myslím si, že vie viac, ako si uvedomujeme.“ Povedal Michal a spomenul si na porno, ktoré mu poslal.
„Prečo si to myslíš?“- opýtal sa Willie.
Michal váhal. Nevedel čo má povedať. Nebolo mu príjemné hovoriť o informáciách, ktoré mu dal Adolf.
„Čo nám nechceš povedať?“ - naliehal Willie.
V tej chvíli sa z počítača ozval Adolfov hlas.
„Nechce vám povedať, že videl tvoje porno. Nazdar banda.“ hovoril so smiechom.
Millie otočila obrazovku počítača ich smerom a zamávala mu. Adolf sedel v lietadle so slúchadlami na ušiach.
„Ty kde si prosím ťa?“- opýtala sa.
„Ešte stále nad Atlantikom, o dve hodiny pristávam vo Viedni.“ - povedal akoby nič.
„To kde si bol?“ - opýtali sa Willie a Millie súčasne.
„V Brazílii a Peru, bol som medzi ľudmi z kmeňa Urarina.“ - povedal a žmurkol.
„Čo si tam robil?“ - nechápavo sa opýtal Michal.
Millie a Willie sa na seba usmiali.
„Poviem vám osobne. O štyri hodiny som u vás. Teraz nemôžem hovoriť, letuška mi to práve dáva najavo, že ruším ostatných pri spánku.“
„Cool čakáme ťa.“ - povedala Millie ako posledné, než sa spojenie prerušilo.
Millie porozprávala Michalovi, čo sa dialo po tom, ako sa jej prvý krát objavil na monitore ,a ako u nich strávil skoro celý minulý týždeň. Vysvetlila mu čo robil v Peru a ako prišiel k nápadu ísť tam. To mu dávalo zmysel, keďže nijak nereagoval na jeho správu a kalkuláciu ťažobnej spoločnosti. Počúval a nestačil sa čudovať. Čím viac sa rozprávali, o to viac si uvedomoval, aký malí jeho svet skutočne je. Keď už nevládal udržať otvorené oči pripravili mu miesto na spanie, čo aj okamžite urobil. Keď sa zobudil bolo už ráno a Adolf sedel s Millie a Willym v kuchyni a rozprával zážitky.
„Hééééj, dobré ránko.“ ozvalo sa z kuchyne.
Pozdravil sa a šiel na záchod. V kúpeľni si umyl ruky a osviežil sa studenou vodou. Prisadol si k nim do kuchyne a počúval ako Adolf básni o Južnej Amerike. Willie mu bez opýtania sa položil tanier praženice na stôl a potľapkal ho po pleci. Pozrel sa na plný tanier a v tej chvíli sa v ňom niečo zlomilo. Oči mu začali slziť.
„Ďakujem, mám vás rád.“ - povedal potichu.
„Aj mi teba šéfko.“ - odpovedal mu Adolf.
Všetci sa tomu zasmiali a Adolf pokračoval v rozprávaní. Strávili spolu celé dopoludnie a po obede v neďalekej reštaurácii šiel Michal domov, aby sa mohli trochu dospať.
Budík ho zobudil o piatej a na Klub prišiel úplne presne. Na recepcii už čakala Dáša s Marekom a Tobiášom. Zašiel ich pozdraviť. V tom dorazil Stano vo svojom taxíku z ktorého vystúpil Adolf spolu s Millie a Willim. Dáša vyzerala prekvapene, ale nevenoval tomu pozornosť. Michal sa šiel zvítať aj s nimi a Adolf ho namiesto podania rúk objal. To isté urobila aj Millie a Willie. Vyšli do zasadačky a spustil projektor.
„Dnešný klub bude rozdelený na tri časti. Najskôr som si prepravil prezentáciu o marketingu, v druhej časti každý odprezentuje svoju domácu úlohu ako zarobiť, a v tretej časti vám ukážem čo som pripravil na náš spoločný teambuilding. Nejaké otázky?“
Marek s Dášou si povedali niečo medzi sebou a Michal čakal na otázku, ktorá neprišla. Pustil sa do prezentácie, a keď skončil, jedine Dáša mala niekoľko otázok. Rovno sa pustil do druhej časti a opýtal sa kto chce začať. Nikto sa nehlásil a tak to nakoniec urobila práve Dáša.
Zobrala do rúk pripravené papiere a chcela začať priamo z miesta. Michal ju vyzval aby šla dopredu, čo sa jej veľmi nechcelo, no po troche prehovárania zobrala Mareka za ruku a obaja šli.
„Náš plán je jednoduchý. Máme kamarátku umelkyňu, ktorá maľuje moderné obrazy. Naším plánom je urobiť ju slávnou, a tým aj jej obrazy hodnotnými. Najskôr pripravíme niekoľko vernisáží a všetci začneme písať články, blogy, statusy o tom aká je úžasná. Potom dáme pár jej obrazov do dražby, kde sa sami zúčastníme týchto dražieb, vyženieme cenu a zase o tom dáme vedieť. Tento cyklus budeme opakovať až dovtedy pokiaľ sa nenájdu ozajstní kupci.“
Dáša napísala na tabulu niekoľko výpočtov, ale bolo vidieť, že jej plán si ostatných členov nezískal. Marek tam len stál a nič nehovoril. Bolo jasné, že sa vôbec necíti príjemne. Michal sa rozhliadol okolo seba a keď počul šomranie vstal. Dášu pochválil a poďakoval jej za odvahu, že šla prvá. Hneď ako to povedal ho to mrzelo. Dáša bolo očividne nahnevaná. Čakala silnejšiu podporu. Sadla si, založila si ruky a polohlasom povedala, že je to dobrý plán a chce vidieť ich nápady. Po tejto vete bolo Michalovi jasné, že ďalšieho dobrovoľníka nenájde.
„Al? Pôjdeš ty?“ - opýtal sa.
„Je mi to veľmi ľúto, no minulý týždeň som bol odcestovaný a nemám nič pripravené.“ - priznal.
„No pekne.“ - povedala Dáša a zagúľala očami.
„A čo ten tvoj nápad s podpovrchovou topografiou?“ - namietal Michal.
Adolf sa na neho nechápavo pozrel a v okamihu si spomenul o čom hovorí. Vytiahol tablet, prešiel dopredu. Chvíľu tam stál a pozeral do tabletu. Dáša sa začala nepríjemne usmievať. Adolf po minúte zdvihol hlavu a začal:
„Digitálna podpovrchová topografia je na prahu novej revolúcie. Za pomoci najnovších technológii je dnes možné oveľa presnejšie určiť náleziská najrôznejších kovov a minerálov a možno by nebolo zlé...ehmm...založili by sme spoločnosť, alebo by sme nejakú mohli kúpiť a potom by sme na základe tejto metódy....iba kopali tam kde niečo je.“ - povedal nesúvislo a celý očervenel.
Aldolf sa pozeral do zamračených tvári, bolo mu teplo a začali sa mu na čele tvoriť kvapky potu. Dáša si neodpustila uštipačnú poznámku na čo Michal vstal a vyhlásil prestávku. Adolf si sadol vyzeral akoby dobehol maratón. Michal mu chcel niečo povedať, avšak prišla za ním Dáša s Marekom, že sa s ním chcú porozprávať v súkromí.
„Toto nie je pre nás. Už neprídeme“ - povedala Dáša a podala mu svoju vstupnú kartu.
„Ešte len začíname. Chápem, že to dnes nebolo príjemné, ale nevzdávajte to.“ - prehováral ich.
„To nie je len o dnešku.“
„Tak o čom to je? Som otvorený konštruktívnej kritike. Môžeme si pomôcť navzájom. Čo váš prameň? Na tom by sa dalo pracovať“ - oponoval Michal.
„Nič v zlom, ale na to vás nepotrebujeme.“ Povedala so zdvihnutým obočím.
Táto veta ho zasiahla hlbšie ako na sebe dal poznať. Nevedel ako nato má reagovať.
„Ehm, no tak dobre.“ - povedal a zobral jej kartu z rúk.
„Necháp ma zle, som rada za tvoje prednášky, ale o ten prameň sa mi neoplatí deliť rovným dielom so všetkými.“ - povedala miernejšie.
Marek na ňu pozrel, ale nepovedal ani slovo. Tá sa otočila a šla smerom ku východu. Marek vytiahol svoju kartu a podal mu ju.
„Sorry kámo.“ - povedal a pobehol za Dášou.
Chvíľu na nich pozeral a potom šiel pomaličky za nimi. Na recepcii odovzdal ich karty a vymazal ich zo vstupnej listiny. Vrátil sa do zasadačky a nalial si pohár minerálky. Až po chvíli si všimol , že je tam hrobové ticho a všetci na neho hľadia.
„Tak máme o dvoch členov menej.“ - povedal a opäť bolo ticho.
„No mne osobne chýbať nebudú“ priznal Tobiáš s úsmevom.
„Tá Dáša bola divná“ - pridal sa Stano
„Nebuď smutný, my ti nikam neodídeme“ - pridala sa Millie s úsmevom.
Michal trochu pookrial.
„Toto keby so vedel tak objednám menšiu chatu, vyšlo by ma to lacnejšie“ - povzdychol si.
„ Tak ešte stále môžeš, nie?“ - pýtal sa Stano.
„Teraz už ťažko, keď je všetko zaplatené.“ – skonštatoval.
„Ty už si všetko zaplatil?“ - opýtal sa Stano súčasne s Willym.
„Áno, to už som vám hovoril, nie?“ – dodal.
„No toto keby vedeli tak odídu až o týždeň neskôr.“ - povedal Stano a zasmial sa.
Pustil projektor a ukázal im fotografie kam idú i aký pripravil program .Stano sa pýtal či sú aj masáže a aquapark zdarma a keď mu to potvrdil, bol príjemne prekvapený.
„ Prečo nám to všetko platíš? – čudoval sa.
Michal bol z tej otázky prekvapený. Povedal im, že je to jeho investícia do Klubu a nie je možné spoločne niečo vytvoriť, ak nebudú fungovať ako tím. Opýtal sa či má ešte niekto na dnes niečo pripravené. Nikto sa nehlásil, iba Stano neurčito pokýval hlavou.
„Stano?“ - vyzval ho.
„No ja som si tiež niečo pripravil, ale nebude sa ti to páčiť“- povedal v dobrej nálade.
„Nech sa páči, máš slovo“ - ukázal na miesto pred tabuľou a sadol si.
Stano si zobral svoje papiere, postavil sa k tabuli a napísal tri rovnice. Obrátil sa a zhlboka sa nadýchol.
„Minulý týždeň nám sem Michal na tabuľu napísal tento vzorec. Je to výpočet, aká je šanca trafiť všetkých šesť čísel z päťdesiatich v lotérii. Je to jedna k štrnástim miliónom. Lenže, jeden tiket stojí len šesťdesiatpäť centov a momentálne je jackpot trinásť miliónov. Netreba byť ani matematickým géniom, aby ste si vedeli vypočítať, že k tomu aby sme stavili všetky kombinácie nám stačí deväť miliónov eur.“ - dopovedal a pozeral sa na Michala.
Všetci prekvapene pozerali na tabuľu, no nikto nič nepovedal.
„Čo na to povieš?“- opýtal sa Stano.
„Wow, keď som to sem minule písal netušil som, že to zoberieš z tohto konca.“ – odpovedal.
„Ale je to správne, dalo by sa to urobiť?!“ - pýtal sa.
„Teoreticky áno, ale je tu hneď niekoľko problémov.“ – oponoval.
„Napríklad, že nemáme deväť miliónov eur.“ - povedal Stano a zasmial sa.
„Okrem iného. Druhým je, že ak by aj niekto stavil všetky čísla, ak by aj niekto iný uhádol, výhra by sa delila a nepokryla by náklady.“ – povedal.
„No to by bol ozaj problém“ - uznal Stano
Michal nechcel Stana znechutiť a začal ho chváliť.
„Toto je presne druh príležitosti ktoré treba hľadať. Výborne.“ - povedal a zatlieskal mu.
Stano si spokojne sadol a Michal sa stále pozeral na tabuľu.
„Mám nápad. Čo keby sme si skúsili na tomto príklade, čo všetko by sa muselo urobiť, aké všetky problémy by bolo treba vyriešiť, ak by sme chceli uskutočniť Stanov plán?“ - navrhol
Okamžite sa spustila živá diskusia a Michal začal na druhú stranu tabule písať všetky problémy ktoré bolo treba vyriešiť. Po pár minútach mal napísané: zohnať peniaze, podať štrnásť miliónov tiketov, zistiť či je to legálne a prepočítať štatistiku.
Michal pozeral na zoznam a zdal sa mu príliš krátky.
„Uvedomuješ si čo môže byť najväčšou trhlinou v celom tomto pláne, nie“- opýtal sa Tobiáš
Michal ukázal na zohnať peniaze a Tobiáš len pokrútil hlavou.
„Korupcia, niekto môže mať s tou výhrou iné plány.“ - odpovedal Adolf.
„Bingo, celá lotéria môže byť zmanipulovaná a výherca je už dopredu určený.“ - dodal Tobiáš.
„Áno, aj to je možné, ale pre účely tohto tréningu toto netreba riešiť.“ - dodal Michal.
Rozdelili si úlohy a dohodli sa, že o týždeň si povedia na čo prišli. Michal bol spokojný a rozpustil stretnutie. Zostal sedieť v zasadačke a ďalej pozeral na tabuľu. Urobil si fotku a dôkladne ju zmazal. Snažil sa sám seba presvedčiť, že je to len cvičenie, no niekde v hĺbke duše, cítil šialené vzrušenie.
