Adolf sa narodil ako nelegitímny syn vojvodu Herberta Ludviga von Alpensaxxena. Otec jeho matku, na rozdiel od svojej manželky, skutočne miloval, vďaka čomu Adolf Rupert von Alpensaxxen nikdy nepociťoval otcovu neprítomnosť. Aspoň finančne nie. Jeho matka, Elena Krásnohorská bola vzdelaná osvietená žena. Aj napriek tomu, že nemusela, od Adolfových piatich rokov pracovala ako manažérka v nadnárodnej právnickej firme. Adolf bol jediným synom vojvodu a preto, i napriek tomu, že bol synom mimomanželským, zdedil v ich rodine tradičné meno Adolf. Vzťah jeho rodičov bol neortodoxný, na druhej strane však plný rutiny.
„ Piatky a soboty budem u vás miláčik. Vieš, že zvyšok času potrebujem venovať Margaret a dievčatám. Taká je dohoda.“ – dohodli si pravidlá.
Elena sa s jeho manželkou dobre poznala. Rešpektovali sa a dokonca sa občas aj stretávali. Majetkové záležitosti mali dopodrobna vysporiadané ešte predtým, ako sa Adolf narodil, a tak nebol dôvod na zášť.
Elena s Adolfom bývali v meštianskom paláci v historickej časti mesta. Palác bol darom od vojvodu k Aldofovmu narodeniu. Aldolfovi sa vždy dostávalo dostatok pozornosti a Elena trvala na tom, že bude chodiť do normálnej školy medzi bežné deti. Toto svoje rozhodnutie prehodnotila po dvoch týždňoch, keď sa Adolf na svoje krstné meno sťažoval svojim rodičom po prvýkrát. Tí boli na túto diskusiu pripravení.
„ Meno Adolf sa v našej rodine dedí po stáročia. Je to pocta!- pripomínal Herbert Adolfovi, aký grandiózny význam a pôvod jeho meno má.
Elena sa mu snažila vysvetliť, že na základe tejto prekážky bude mať istotu, kto sú jeho priatelia. Smútok v Adolfovej tvári nezmizol ani po niekoľkých týždňoch. Nakoniec sa preto rozhodli, že Adolf bude mať na určitý čas osobného tútora. Nájdeniu najvhodnejšieho učiteľa venovala Elena výnimočnú pozornosť a keďže peniaze nehrali skoro žiadnu úlohu, jeho mentorom sa v šiestich rokoch stal Martin Hubelbrant. Martin mal tridsaťštyri rokov, napísal revolučnú knihu o spôsobe výučby a formovaní detí, bol prezidentom miestnej pobočky Mensy a vysoko uctievaný odborník vo svojej branži. Elena mala za sebou už množstvo pohovorov, keď sa jej do rúk dostala jeho kniha. Zhltla ju za jeden deň a bola si istá, že je ten pravý. Nenechali nič na náhodu a úlohu získať ho zadala tým najpovolanejším žralokom z oddelenia akvizícií. Tí sa chceli pred svojou kolegyňou a neoficiálnou vojvodkyňou vytiahnuť. Tak hoci sa Elena presné detaily nedozvedela, Martin bol vždy nadmieru motivovaný, pripravený a odhodlaný dať malému Adolfovi to najlepšie možné vzdelanie.
„ Žiadam od vás presné informácie na týždennej báze. Chcem vedieť čo sa môj syn učí a prečo. I to, akou metódou ho učíte.“ – prízvukovala Elena.
Po pár mesiacoch sa Martin nasťahoval do voľnej izby vedľa Adolfa a prvé podzemné podlažie začal meniť podľa vyučovacích potrieb. Martin sa na štyri roky stal Adolfovím najbližším človekom. Nebolo pochýb, že jeho metóda je nadmieru efektívna. Martin si to uvedomoval. Jeho najsilnejšou tužbou sa stala mať možnosť podeliť sa o svoje skúsenosti s Adolfovou výchovou zo svetom. Elena bola kategoricky proti. Kontrakt ktorý bol v platnosti samozrejme obsahoval aj klauzulu o úplnej mlčanlivosti. Adolf bol vo svojich jedenástich rokoch schopný prekonať väčšinu univerzitných študentov. Martin vo svojom voľnom čase napísal ďalšiu knihu a dal ju Elene prečítať.
„ Subjekt?“ Vy ste vážne nazvali môjho syna vedeckým subjektom?“ - zúrila ako ešte nikdy predtým ani potom.
Už dávnejšie uvedomovala, že Adolfovi nerozumie, stráca ho a táto kniha by mu mohla priniesť neželanú publicitu. Z Martina sa zo dňa na deň stala persóna non gráta. Prišiel o svojho chránenca i bývanie. Právnici mu dali jasne najavo, že ak publikuje čo i len slovo o jeho skúsenostiach z posledných rokov, bude čeliť následkom.
„ Peniaze boli poslané na váš účet a už nikdy u vás nechceme počuť!“ Nakoniec dostal obrovské množstvo peňazí a súdny zákaz priblíženia sa k Adolfovi na sto metrov. Martin sa ešte niekoľko týždňov snažil skúmať svoje možnosti, ale žiadne legálne nenašiel.
Po tejto skúsenosti sa Adolf uzavrel a Elena sa rozhodla neopakovať rovnakú chybu. Zobrala Martinove poznatky a na každú oblasť výchovy zamestnala odborníka. Každý z nich sa však ešte pred akýmkoľvek kontaktom s Adolfom, museli preškoliť v Hubelbrantových metódach.
Elena sa zúfalo snažila s Adolfom oživiť vzťah. S Herbertom stále trávila piatky a soboty, no z ich vzťahu sa vytratil sex a hoci sa navonok nič nezmenilo, Elena začínala mať pocit prázdnoty. Urobila si teda dva roky prestávku, aby so synom precestovalasvet. Vždy si na nejaký čas prenajala byt alebo dom v niektorej svetovej metropole, a spoznávali dané miesto. Takto prešli postupne Londýn, Paríž, New York, Miami, Los Angeles, Tokio, Sydney, Dohu, Johanesburg, Jeruzalem. Niekde medzi Lon Angels a Tokiom jej vzťah s Herbertom ochladol natoľko, že ich prestal navštevovať úplne. V tom obobí sa spoznala s Massimom. Nech šli kamkoľvek, Massimo tam bol tiež. Elena nikdy nevyzerala na svoj vek, no i tak vedela, že vzťah s týmto, o desať rokov mladším Talianom, nemá dlhodobú perspektívu. Aj keď on ju vždy presviedčal o opaku. Adolf teda trávil tri týždne s mamou a na posledný týždeň v mesiaci sa vrátil za otcom. Keď sa vrátil späť do Jeruzalema oznámil mame, že sa zamiloval a už nechce žiť ako nomád. Vrátili sa teda všetci traja domov a veci sa vrátili späť do starých koľají. Adolf mal náročnú pubertu. Necítil sa spokojný v žiadnom vzťahu a domov si vodil stále nové dievčatá. Nepomáhali hádky, zákazy ani dohováranie. Keď už boli v koncoch, zúfalá Elena sa obrátila na Martina a ten súhlasil, že sa opäť ujme svojej úlohy tútora.
Aj keď to trvalo nejaký čas, ale nakoniec sa Martinovi podarilo korigovať jeho správanie. V sedemnástich rokoch úspešne absolvoval prijímací pohovor na prestížnu univerzitu a na päť rokov sa odsťahoval z mesta. Po mnohých peripetiách získal titul zo systémového inžinierstva a vrátil sa domov. Pár mesiacov na to sa obaja zhodli, že potrebuje svoj vlastný priestor. Elena sa preto odsťahovala so svojím novým priateľom do domu na predmestí.
