Melánia Scott Walker sa narodila 8.3.1982.
Všetci ju volali Millie a svojich rodičov nikdy nepoznala. Na druhý deň po jej narodení ju našli na záchode diaľničného odpočívadla. Aj preto má vo svojom rodnom liste ako dátum narodenia zapísaný deviaty marec. Jediné čo mala v deke, bol lístok s nápisom Scott Wallker. Často premýšľala nad tým, či si autor neuvedomil, že je dievča a dal jej mužské meno, alebo to bolo meno jej otca. Podľa aktuálnej nálady verila buď jednej, alebo druhej verzii. Žiadnu inú nepripúšťala.
Millie mala deku starostlivo odloženú a lístok zaliaty do priehľadného plexiskla. Ako to tak býva, Millie si v živote vytrpela mnoho zlého. Vyrastať v detskom domove za socializmu ešte ako tak ušlo, no po revolúcii boli tieto miesta na úplnom okraji záujmu. Bolo to obdobie, ktoré všetky deti prežívali s obrovskou nádejou. Nie preto, žeby vnímali demokratické zmeny v spoločnosti, to nie. Tak ako iné deti, cítili nádej v niečo iné.
„ Bohatí západniari si nás prídu adoptovať. Budeme mať rodinu!„
Nie je jasné, kto priniesol do domova túto správu, no verilo tomu každé dieťa. Dokonca aj personál. Roky bežali a nič sa nestalo. Vraj na to nebola pripravená legislatíva. Až keď si Millie prečítala článok o tom, ako sa parlament celý háda o zmene názvu krajiny –pochopila, že nikomu na nich nezáleží. Nikto nepríde. Niekedy v tom období prestala veriť na zázraky. Neverila v rodičov, štát ani boha. Niečo sa v nej zlomilo a vyprchala z nej zlosť. Dokonca tou emóciu pohŕdala.
V detskom domove žila do svojich osemnástich narodenín. Potom sa bez famfár musela odťahovať. Tých pár korún, ktoré dostala do začiatku, jej stačilo akurát tak na pár mesiacov podnájnu. Následne pre ňu začali ťažké časy.
Veľmi rýchlo si uvedomila, že s jej peknou tvárou sa vie opiť v neďalekom podniku, na účet nadržaných chlapov. Jeden večer, koncom apríla, sa nechala pripraviť o panenstvo. Nedala na sebe poznať, že je to pre ňu prvýkrát, hoci ju to veľmi bolelo. Keď bolo po všetkom rýchlo sa obliekla a chcela čo najrýchlejšie ujsť. Nevedela ako sa dostane domov. Keďzbadala niekoľko bankoviek na stole, rozhodla si ich zobrať.
Už o pár dní stretla opäť toho muža v bare. Snažila sa pred ním schovať. Nevedela čo sa bude diať a či nebude chcieť späť svoje peniaze. Už ich aj tak dávno minula a keďže jej ostávalo už len pár dní do zaplatenia nájmu, na ktorý nemala, rezignovane sa zostala sedieť na barovej stoličke a čakala, čo sa bude diať.
„ Dáš si drink cica?“- prihovoril sa jej. Nezmohla sa na slovo a tak len prikývla. Chlapík si z vrecka vytiahol veľkú bankovku a položil ju na barový pult.
„ Chceli by si si to zopakovať, mačička?“
Millie z neho nevedela spustiť zrak. On sa len zasmial a bankovku jej vložil do výstrihu. Odviedol si ju do auta a následne do bytu. Situácia sa v nasledujúce dni opakovala. Netrvalo to dlho, a z Millie sa stala prostitútka.
K alkoholu sa časom pridali drogy a po pár rokoch skončila na psychiatrii. Práve tu sa zoznámila s Vojtechom. Vojtech sa pokúsil o samovraždu. Obviazané predlakie bolo jasným znakom toho, že sa o ňu pokúsil len nedávno. Millie ho najskôr pozorovala, ako sa nešikovne snaží jesť ľavou rukou. Sledovala ho aj keď za ním prišla rodina. Snažila sa prísť na to, čo mohlo byť príčinou jeho konania. Na druhý deň ho opať videla v jedálni. Na vidličke mal napichnutý rezeň z ktorého si odkusoval a zemiaky si bral rukou. Bez slova si prisadla a začala mu ten rezeň krájať.
Stali sa kamarátmi. On jej vyrozprával príbeh jeho nešťastnej lásky, a ona mu na oplátku rozpovedala ten svoj. Vojta jej príbeh silno zasiahol. Premýšľal, čo by robil na jej mieste. Každú voľnú chvíľu trávili spolu. Ich priateľstvo pokračovalo i po tom, ako ich oboch prepustili.
„ Ja ti pomôžem nájsť ubytovanie vedľa toho môjho, a ty mi na oplátku pomôžeš spacifikovať niektorých otravných klientov- navrhla Millie.
Takto on získal príjem a ona mala niekoho, kto na ňu dával pozor a pomáhal jej, keď skĺzla do starých koľají. Roky ubiehali a kamkoľvek šli, nik im nepovedal inak ako Millie a Willie. Boli nerozlučný pár. Často sa bavili o tom čo bude ďalej. Willie mal túžbu stať sa profesionálnym pokrovým hráčom a veľa nocí trával v pokrovom klube. Sníval o tom, ako sa jedného dňa prebojuje na nejaký veľký turnaj, no chýbala mu disciplína a zrádzala ho jeho výbušná povaha. Časom sa vypracoval, avšak ani v jeho lokálnom klube nepatril medzi najlepších.
Na Millie sa podpisovali roky a Willie sa stále hľadal. Naučil sa síce písať ľavou rukou, stále mu však množstvo iných každodenných úloh robilo problémy.
Jedného dňa Millie skoro zaškrtil agresívny klient. Keď sa Willie pokúšal zasiahnuť, dostal strašnú bitku. Niekoľko mesiacov strávil v nemocnici. Millie bola pri ňom každú možnú chvíľu. To bol moment kedy si sľúbili, že takto ďalej nebudú pokračovať. Začali plánovať a skúšať rôzne možnosti, ako ďalej. Willie si našiel miesto ako telefónny operátor a Millie si urobila masérsky kurz. Netrvalo dlho a obaja pochopili, že takto žiť nevedia. Keď sa jedného dňa objavila na internete pozvánka, rozhodli sa, že nemajú čo stratiť.
