Malé dedinky v horách, vačšina vypálená Nemcami, ako pomsta za podporu partizánov.V jednej z nich sa narodil Stano, pár rokov po vojne. Jednym z obetí bol aj Stanov dedko, vďaka čomu celá jeho rodina roky nenávidela Nemcov. V tomto duchu vyrastal aj Stano. Žili v strašnej chudobe a čím viac sa Nemecko vzmáhalo, tým viac pociťoval krivdu a jeho hnev rástol.
Od svojich dvadsiatich troch rokov sa živil ako taxikár. Dnes, po štyridsiatich siedmich rokoch za volantom, može povedať, že už ozajnpočul a zažil asi všetko. Od hádok, milostných vyznaní, cez žiadosť o ruku, ale častejšie žiadosť o rozvod až po pár úmrtí.
Stano jazdil po meste skoro každý deň. Poznal ho už spamäti. Mal troch starších bratov a mladšiu sestru. Keďže bol bol dyslektik, chodil do školy len dovtedy kým to zákon kázal. To už mal syna na ceste a tak sa veľmi skoro oženil. Dostal od štátu byt v okresom meste a prácu v neďalekej fabrike. Svoju ženu mal rád, no nikdy ju nemiloval. Väčšinu času, keď nepracoval v smradlavej papierni, trávil v krčme. Žena ho za to neznášala.
Jedného dňa zbalila ich štvorročného syna a pokúsila sa utiecť cez železnú oponu do Rakúska. Pohraničná stráž ju však chytila a zastrelila. Odvtedy sa staral o syna sám. Presťahoval sa do mesta, a vďaka zhode náhod a podpore vysokopostaveného strýka, dostal licenciu na taxík.
Roky plynuli, syn sa oženil. Stano sa stal sa dedkom a po revolúcii aj člen cechu taxikárov. Bol známy tým, že chodieval na všetky možné úrady, kde sa vyjadroval svoj hnev k nacistickým zverstvám. Celý život sa dožadoval nápravy.
„ Toľko zverstva čo Nemci napáchali! A spravodlivosť nikde ! „ – začínal debatu vždy, keď naložil ďalšieho klienta. Veľmi rýchlo však pochopil, žš ak neprestane, o licenciu príde.
Naučil sa teda v aute mlčať a svoju tému a boj presunul mimo svoje zamestnanie. Žil v malom byte a nemal žiadnych priateľov. Nikto nedokázal počúvať jeho reči. Samotná jeho vlastná rodina ho dokázala trpieť iba pár krát do roka cez sviatky.
„ Ja Nemcov nevozím! Žiadnych! Ani jedného! „ – hlásal. Stal sa známy tým, že zo svojho taxíku nekompromisne vyhodil každého nemecky hovoriaceho pasažiera. Narobil si tým veľa problémov. Nebyť novinára, ktorý si dal tú námahu a rozhodol sa jeho príbeh napísať a uverejniť v novinách, určite by už dávno prišiel o svoju živnosť.
Jeho druhou vášňou boli peniaze. Celí život sporil, no nakoniec prišiel skoro o všetky úspory v pyramídovej hre. Paradoxne ,vďaka tomu si našiel komunitu ľudí, ktorá prežívala to isté. Na spoločných stretnutiach mal konečne pocit, že niekam patrí. Hnevali sa na štát, na vládu, na nespravodlivosť a najmä na tých, ktorí ich okradli. Odvtedy už peniaze schovával iba doma. Pracoval ešte intenzívnejšie a dúfal, že až ak už nebude schopný pracovať, bude mať dosť nato, aby pohodlne dožil.
