Michal dokončil návrh zmluvy o pôžičke a poslal ju na právne oddelenie Menchenbanky s Kurtom na kópii. Sadol si v spoločenskej miestnosti pred pustený televízor a na kolená si položil notebook. Striedavo pozeral na televíziu a monitor. Aj keď už skoro bolo poludnie. bol tam sám. V v priebehu pár minút však dorazili všetci členovia klubu. Akurát v tom čase sa po prvýkrát v spravodajskej televízii objavila správa, že FED zvolal núdzové zasadnutie.
„Už to začína.“- povedal Michal rázne.
„Čo začína?“- opýtala sa Millie. Bolo na nej jasne vidieť, že vstala doslova pred pár minútami.
„Dlhopisový trh je presýtený americkými vládnymi dlhopismi. Americká centrálna banka FED zvolala na tretiu núdzovevé zasadnutie." - povedal nadšene.
„Viem, že si nám to vysvetľoval, ale ako to súvisí s nami?“ - pýtala sa ďalej Millie a sypala si cukor do kávy.
Michal na ňu pozrel a bolo mu jasné, že jeho nadšenie pre ekonomický vývoj s ním nezdieľa.
„Len to, že všetko ide ako som predpokladal. V sobotu budeme mať peniaze na náš plán.“ – povedal.
„To mi pripomína, že som rozmýšľal, či by sme nemali dať tomu nášmu plánu nejakú prezývku. Niečo ako “zlatý dážď“ či “operácia žatva“ alebo “rybačka“ či také niečo.“ - povedal Willie.
Michal pokrútil hlavou a ťažko si povzdychol.
„Čo tým chcel Michal povedať, bolo, že sme na prahu najväčšieho prerozdelenia svetovej moci v našej generácii. To, čo sa stane v nasledujúcich dňoch, bude začiatkom novej doby.“ - povedal Adolf.
Všetci zostali ako zamrazení a bez slova pozerali na Adolfa.
„Áno, presne tak to je, ďakujem.“ - povedal a bol vďačný, že mu aspoň niekto rozumie.
Adolf im oznámil, že ide pracovať a odišiel. Ostatní spolu popíjali kávu a Michal im celé hodiny hovoril, čo bude nasledovať. Vždy keď sa nejaká jeho predpoveď splnila a nejaký pozvaný hosť povedal to isté čo Michal, zvýšil sa ich záujem o spustila sa nová vlna otázok. Keď sa skončilo zasadnutie guvernérov centrálnej banky s výsledkom ako Michal presne predpovedal, vyslúžil si dokonca potlesk.
„S tebou je zábava pozerať finančné správy.“- povedala Millie.
„Skôr je to tak, ako keď moja mama vždy hovorila otcovi dopredu dej filmu, keď ho ona videla a on nie.“ - povedal Tobiáš.
„Tak ako to bude pokračovať?“ - opýtala sa Millie.
Michal im vysvetlil aké sú riešenia. Ktoré sú ich výhody a nevýhody. V tom vošiel do miestnosti Adolf a oznámil, že práve dokončil overovací program. Zobral ich do svojej kancelárie, aby im ukázla, ako naskenovať podané tikety a kam ich odložiť. Vrátili sa do spoločenskej miestnosti a snažili sa prísť na to, čo by mohlo ešte narušiť ich plán. Nakoniec sa predsa len dohodli na pomenovaní “operácia žatva“. Po dlhšom premýšľaní zistili, že jediné, čo ešte potrebujú, je zabezpečiť prevoz desiatich miliónov z Viedne do Adolfovho domu. Michal vypočítal, že bankovky budú vážiť viac ako sto kíl. Preto objednali obrnené vozidlo a ozbrojený sprievod cez bezpečnostnú firmu.
„No tak si skúsme ešte raz prejsť, ako budeme postupovať, keď v sobotu poobede privezieme peniaze.“ - navrhol Michal.
„Už sme si to prešli desaťkrát.“ - poznamenal Stano.
„Hlavne žiadnu paniku. Všetci sme nažhavení, ale nezostáva nám nič iné iba čakať.“- snažila sa ukludniť situáciu Millie.
„Ešte je len streda večer, do soboty sa určite scvoknem.“ - priznal Stano.
„No dobre. Tak to už necháme tak, má niekto nejaký návrh ktorý by nesúvisel s operáciou žatva?“ - opýtal sa Michal.
Adolf priniesol spoločenskú hru, ktorá ich na niekoľko hodín úplne pohltila. Michal občas pozrel na vývoj na trhu, na spravodajské portáli, ale inak sa len bavili. Večer sa vybrali na prechádzku bratislavským starým mestom až nakoniec skončili v preplnenom karaoke bare. Dobre sa zabávali. Keď aj Stano zobral do rúk mikrofón a zaspieval, čudovali sa ako dobre mu to ide. Popíjali a spievali a cítili sa tak mimoriadne dobre. Stano a Willie si vypili viac ako mali. Kým Willie zaspal na stole, Stano začal vyznávať lásku všetkým členom klubu. Keď však už ale začal neznámim ľuďom hovoriť, že o týždeň vyhrá v lotérii, bolo na čase vrátiť sa k Adolfovi. Michal s Tobiášom viedli Willieho, a Millie s Adolfom Stana.
„Ty si ako betmen. Máš svoju dom, autá prachy a staráš sa o ľudí v núdzi“ - povedal Stano Adolfovi.
„Héj, má pravdu. Ty si trochu ako betmen.“ - súhlasila Millie.
„Už mi chýba iba kostým.“
„Ale vážne, ty si úplne ako superhrdina.“ - snažil sa ďalej Stano.
„Bohužial máš pravdu.“ - priznal Adolf.
„Ako bohužial, si frajer.“ - dodal a tlapol ho po chrbte.
„Super, aj keď sa cítim skôr ako popoluška.“ - povzdychol si Adolf.
Prišli k Adolfovi a uložili Stana s Williem do postelí. Tobiáš sa poďakoval za príjemný večer a šiel spať. V spoločenskej miestnosti hrala príjemná hudba a Millie si k kuchynke varila čaj.
„Ako si to myslel s tou popoluškou? Určite máš niekoho kto ti to sem chodí upratovať, nie?“ - opýtala sa Millie.
„O to by vôbec nešlo. Skôr som myslel na to, že som nevyrastal v normálnej rodine a mám dve hnusné nevlastné sestry, ktoré ma nenávidia.“ - povedal Adolf.
Millie sa na neho pozrela so zdvihnutým obočím.
„Je mi jasné, čo mi chceš povedať. No to že som vyrastal tu, nič nemení na tom, ako to prežívam.“ - dodal Adolf.
„Možno by som mala viac rozprávať o živote v decáku, vieš, aby si mal perspektívu.“ - povedala Millie.
„Máš úplnú pravdu, môj život asi bol lepší ako ten tvoj, ale v tom to nie je.“
„Tak v čom to je? Popoluška.“
Adolf sa uškrnul a zadal niekoľko príkazov do klávesnice. Na hlavnej obrazovke sa objavil článok a pár grafov.
„Toto je štúdia, ktorá skúmala úroveň spokojnosti so svojím životom u ľudí, ktorí ochrnuli. Ak to veľmi zjednoduším záverom bolo, že po roku je na tom človek približne rovnako. Adaptuje sa na novú realitu.“ - povedal Adolf.
„No a?“
„Povedzme, že sa nám operácia žatva podarí a dostaneš na účet milión eur. Všetko bude super, budeš šťastná, začneš si ich užívať, život bude krásny. Najneskôr do roku si na to všetko zvykneš a ak ich dovtedy všetky neminieš, bude to pre teba normálne. Päťdesiata kabelka ti už nedá toľko radosti, ako tá prvá.“ - dokončil Adolf.
„Tak to ma nepoznáš.“ - povedala Millie a spoločne sa zasmiali.
„OK, beriem zlý príklad.“ - priznal Adolf.
„Cítim sa ako v prvom ročníku na výške.“ - pridal sa Michal.
„Toto sa učí na výške?“- opýtala sa Millie.
„Ak máš dobrého profesora tak áno.“ - dodal Michal.
Millie sedela a bolo na nej vidieť, že premýšľa nad Adolfovými slovami. Naliali si ešte po poháriku a ďalej sa bavili o šťastí. Filozofovali, púšťali si klipy z internetu. Adolf dokonca v jednom momente priniesol knihu nejakého amerického profesora. Millie im rozprávala ako sa Králik chytil, a aj keď jej celí deň nenapísal ani jednu správu myslí si, že je na najlepšej ceste sa do nej do týždňa zamilovať.
„Uf, na teba si treba dať pozor.“ - zažartoval Michal.
„Úplná Mata Hari.“ - pridal sa Adolf.
„No ako povieš, Popoluška.“ - nedala sa Millie.
Bavili sa až do skorého rána. Z celej noci im zostalo len pár poznámok na tabuli. Keď sa už lúčili, že idú spať, Michal zakrúžkoval na tabuli jednu vetu: “Na čo chceš použiť peniaze zo žatvy?“ pripísal k nej: „úloha na dnešný deň“ a šiel spať.
Zobudil sa až nesporo popoludní. Keď prišiel do spoločenskej miestnosti, našiel všetkých sedieť na sedačke oproti tabuli. Niečo si písali. Michal s prekvapením zistil, že sa chopili zadania a píšu si veci, ktoré by si chceli v prípade úspechu zadovážiť. Pochválil ich a ďalej pozoroval od kuchynského stola. Prisadol si k nemuAdolf a dohodli sa že pôjdu spoločne podpísať zmluvu s bezpečnostnou spoločnosťou. Adolf zavolal a ohlásil, že do hodiny budú na mieste.
Michal dojedol a skontroloval, čo má všetky potrebné dokumenty. Stano sa ponúkol, že ich odvezie, ale všetci uznali, že by mal zostať a pokračovať v cvičení. Tobiáš sa ujal vedenia tohto cvičenia a Michal s Adolfom uznanlivo prikývli.
V bezpečnostnej spoločnosti prebehlo všetko veľmi profesionálne a rýchlo. Michal s Adolfom si obzreli ponúkané vozidl. Vybrali si veľmi nenápadnú dodávku s takmer neviditeľným opancierovaním. Dohodli sa na bezpečnostných slovách a pokynoch. Zložila sa záloha. Keďže išlo o cezhraničný prevoz, sadzba bola vyššia, no aj tak výsledná cena vyšla ako celkom prijateľná. Cestou späť si v správach v rádiu vypočuli, ako nezávisle na sebe, tri rôzne európske banky oznámili akvizíciu menších čínskych bánk. Jednou z nich bola aj Menchcenbanka, čo Michalovi aj Adolfovi vykúzlilo úsmev na tvári. Dorazili k Adolfovi domov a okamžite pustili správy. Zo správ bolo jasné, že všetko šlo podľa predpovedí. Pol hodinu strávili pozeraním správ a rozoberaním situácie. Tobiáš ich prerušil a upozornil, že by si mali ujasniť pravidlá potom, ako sa všetko podarí.
„Je fajn vidieť, že sa napĺňajú plány, ale musíme sa pripraviť aj na dobu po operácii žatva. Musíme si pripraviť stratégiu, ak nám nebude chcieť lotéria vyplatiť peniaze. Čo potom.“ - povedal Tobiáš a postavil sa pred televízor.
„To si nemôžu dovoliť.“ - povedal Stano.
„O slovenskej politike píšem dosť dlho na to, aby som bol k takejto vete poriadne skeptický.“ - oponoval Tobiáš.
„Najmeme si právnu firmu a dáme to na súd.“ - povedal Willie.
Všetci sa na neho bez slova pozreli.
„Hneď ako som to povedal, vedel som, že je to blbosť.“ - dodal posmutnelí.
„Jediná možnosť by bola predať ten tiket nejakej právnickej firme. Ideálne blízkej vládnej strane a nechať, nech si to vyriešia. Otázkou by bolo, koľko by nám zaplatili.“ - pridal sa Adolf.
„Ďalšou otázkou je, kto pôjde prevziať peniaze, ak všetko dobre dopadne. Koho meno napíšeme na zadnú stranu tiketu a aký príbeh bude hovoriť novinárom, ak niekto z lotérie prezradí jeho meno.“ - pokračoval Tobiáš.
„Ja to určite nebudem. Moja anonymita je mi drahšia, ako všetky milióny.“ - povedal Adolf okamžite.
„Millie to tiež nemôže byť, Králik by hneď vedel, že niečo nesedí a mohol by narobiť problémy.“ - povedal Michal.
„Keď už sme pri tom, tak ty to tiež nemôžeš byť. Ak sa v tom začnú špárať novinári a narazia na tvoju pozvánku a Klub Bohatých, dajú si dve a dve dokopy.“ - pridala sa Millie.
„Áno súhlasím, že by som to nemal byť ja. No ak na to časom prídu, nič sa nedeje, neporušili sme nijaký zákon. Naopak ak sa všetko podarí, rád by som o tom všetkom napísal knihu.“ - priznal Michal.
„To si robíš srandu!!!“ - neudržal sa Adolf.
Všetci na neho prekvapene pozreli.
„A prečo nie, to je súčasť môjho života po operácii žatva. Áno, pár týždňov si budem trochu užívať. Nad Klubom Bohatých som však premýšľal dlho predtým a myslím si, že je to myšlienka, ktorá by sa mala rozšíriť. Ľudia hľadajúci príležitosti a pracujúci pre spoločný cieľ je myšlienka, ktorá by sa mohla rozšíriť. Ako samozrejme, že Vám ju dám najskôr prečítať a pokiaľ nedostam od každého súhlas, nič nevidám.“ - povedal Michal.
„Nech sa stane čokoľvek, najmenej desať rokov o tomto tu nikomu nič nepovieš, ok?“ - povedal Adolf rázne.
„OK, keď to tak cítiš. Dúfam ale, že mi dáš povolenie, ak zmením mená a nejaké udalosti.“ - vyjednával Michal.
„Dobre. Ak sa však čokoľvek stane, či už ťa bude vypočúvať polícia, alebo ti budú gangstri držať nôž na krku, alebo budem mŕtvy, alebo čokoľvek iné, desať rokov o ničom z tohto nikomu nepovieš ani slovo. Jasné?“ - povedal Adolf nahlas a ukazoval na Michala prstom.
„Jasné. Kľud, chápem.“ - bránil sa Michal.
„A to platí pre každého z vás.“- otočil sa a pozrel na každého zvlášť.
Všetci prikývli a boli prekvapení touto Adolfovou stránkou. Adolf si všimol výraz na Tobiášovej tvári a zháčil sa.
„Prepáčte, že som na vás tak vyskočil. Ak sa čokoľvek stane, budeme si samozrejme navzájom pomáhať tak, ako to len pôjde. Dúfam, že všetko pôjde hladko, ale asi vám nemusím hovoriť, že nie všetko, čo som v živote urobil, bolo stopercentne legálne.“ - povedal opatrne Adolf.
„Ale nepovedz.“ - povedal Tobiáš sarkasticky.
Adolf mu venoval ľadový pohľad. Už, už chcel niečo povedať, keď do toho vstúpil Michal.
„No tak chalani, toto nie je produktívna debata.“
„Má pravdu, vráťme sa radšej k tomu, čo bude treba robiť ak sa niečo poserie.“ - povedal Willie.
Preberali rôzne scenáre a možné hrozby. Výsledkom bola dohoda, že odložia štvrtinu peňazí bokom, na prípadné problémy. Dohodli sa na tom ako postupovať, keď niekto o tieto peniaze požiada, a čo sa s nimi bude diať, ak ich nebude treba. Spísali tieto pravidlá a každý svojim podpisom potvrdil, že s nimi súhlasí.
„Prepáč, že som bol k tebe taký nepriateľský. Mám ťa rád, ale vadí mi ak niekto porušuje zákony.“ - povedal Tobiáš Adolfovi.
„Ty mi prepáč, keby som nerobil to čo som robil, nemal by som strach či raz nebudem musieť odpovedať na nepríjemné otázky.“ - povedal Adolf a štrngol do jeho pohára.
„No pekne, naleješ im tri poldecáky a už sú najlepšie kamky.“ - povedala Millie a sama si naliala.
Willie ju chytil za stehno a niečo jej pošepkal do ucha. Millie sa zasmiala a postavila sa.
„Páni, ospravedlňte nás musíme si niečo vybaviť.“ - povedala Millie a viedla Williho von z miestnosti.
„O hodinu sme späť.“ - povedala vo dverách.
„Skôr o dve.“ - bolo posledné čo bolo počuť než Willie zmizol v chodbe.
Michal si sadol do kuchyne k počítaču a sledoval vývoj vo finančnom svete. Stano s Adolfom a Tobiášom popíjali, až kým Stano nezaspal. Potom si pustili film a keď zaspal aj Tobiáš, Adolf odišiel do pracovne. Michal stlmil svetlo a usmieval sa pri Stanovom hlasnom chrápaní. Otvorili sa dvere a vošla Millie s Willim. Keď videli stlmené svetlá a spiaceho Stana s Tobiášom, len zamávali Michalovi a otočili sa vo dverách. Hodinu na to sa zobudil Tobiáš na Stanovo chrápanie a odišiel spať do svojej izby. Michal vypol počítač, prikryl Stana dekou a tiež šiel spať. Prezliekol sa, osprchoval, umyl si zuby a ľahol si do postele. Pozeral do stropu a premýšľal nad sledom udalostí, ktoré ho doviedli do tejto postele. Chvíľu uvažoval, či by nebolo lepšie, aby dnes niekto iný nevyhral jackpot. Dumal nad tým, ako inak by sa dalo zhodnotiť tých desať miliónov. Po pár minútach nechal tieto úvahy tak, vrátil sa do spoločenskej miestnost, nalial si trojitú vodku, vypil ju, vrátil sa do postele a po pár minútach zaspal.
