Michal sedel na prednom sedadle obrneného auta, popíjal
kávu a pozeral na obrovský účet od právnickej kancelárie.
Chápal, že nemohol len tak napochodovať do kancelárie
národnej lotérie a buchnúť výherný tiket o stôl, no
konečná suma za služby ho ozaj šokovala. Otvorili sa
dvere a za volant nastúpil ochrankár. Cez
vysielačku overil stav každého vozidla v konvoji, a po
odsúhlasení naštartoval a vyrazil. Michal sa pripútal. Celú
cestu smerom do Viedne si užíval. Bola ešte tma, no
v uliciach Bratislavy už bolo cítiť príchod rannej špičky.
Na to, že už bol apríl, stále snežilo. Do cieľa prišli akurát
včas. Zaparkovali v garáži Volksbanky. Ako naposledy,
opäť ich vítala Kurtova asistentka s členmi ich vlastnej
bezpečnostnej služby. Michal ešte chvíľu dohliadal na
vykládku, následne sa pobral do Kurtovej kancelárie.
„Vítam Vás, pán Líška.“
„Ďakujem, ako sa darí?“
„Veľmi dobre, ďakujem. Viete, čo by ma zaujímalo?
Koľko vám táto pôžička vyniesla?“
„Tri a pol násobok.“ - odpovedal Michal s úsmevom.
„Tridsaťpäť miliónov za tri mesiace, to je slušné. Asi mi
neprezradíte, do čoho ste investovali.“
„Pri všetkej úcte, nie.“
„To vôbec nevadí, ja to už aj tak asi tuším.“
