
Keď som dočítal niekoľko posledných riadkov, začal som cítiť strach. Nie že by som sa bál konferencie biskupov Slovenska, to nie, len tie slová a slovné spojenia, ktoré používajú, vo mne vzbudzujú strach- smrť, rozvrat, nebezpečenstvo, trest, sebazáchova, sodomská ideológia, zneužitý, zneužívali, kládli svoje životy, burcuje k tomu.
Čo som si všimol až po druhom prečítaní je úplná absencia slova láska.
Obdobie dospievanie pre mňa, ale hlavne pre mojich rodičov (bratov aj starých rodičov) nebolo jednoduché. Narodil som s obrovskou energiou a silou urobiť takmer čokoľvek. Celú pubertu som sa snažil s týmto darom nejak naložiť a iba ak máte osobné skúsenosti s poriadne uleteným teenagerom, máte šancu pochopiť o čom hovorím. Ako je pre mladého človeka príznačné aj ja som si musel hľadať cestu, nájsť rovnováhu, aby som nešiel z jedného extrému do druhého. V jedenástich rokoch som si dal vyholiť hlavu na koleno, pomerne skoro som začal sexuálne žiť a nakoniec som vstúpil do cirkvi, čo bol pre mojich rodičov poriadny šok, keďže posledný kresťan v našej rodine vyhynul s mojou prababkou. Čo si však pamätám úplne presne je, že u nás doma sa vždy praktizovalo ži a nechaj žiť.
Je len na nás, čo si z množstva informácií, ktoré nám ponúka táto doba vyberieme. Ako dôkaz vám ponúkam jednu vetu, ktorá v tomto liste dáva nádej veriacim, aj neveriacim:
Boh chce, aby každý človek prichádzal na svet do láskyplného usporiadaného rodinného spoločenstva.
Preto ako nositeľ moci vyzývam KBS k nastoleniu kultúry lásky.(1KOR13) Vždy som si myslel, že tá je najdôležitejšia.