Babka, priatelia aj moja drahá ženuška sa ma už dlhšie snažili presvedčiť, že je čas na kritický pohľad do zrkadla. Keď sa začala ručička na váhe približovať k stopädesiatke bolo mi jasné, že stredajšia futbalová skupinka s názvom „Pupkáči“ mi už veľmi nepomôže. Som síce hviezdou v bránke a občas sa aj zapojím do nejakého protiútoku, ale moja láska ku sladkostiam bola stále silnejšia. Stopäťdesiat je už predsa len hranica, kedy by som sa dokázal kvalifikovať do „Extrémnych premien“ a tak som začal hľadať ten najvhodnejší spôsob ako premeniť tukové vankúšiky za svalovú hmotu. Spolužiak zo strednej mi na spoločnom stretnutí ospevoval crossfit. Netušil som čo to je, a keďže odpor k ryžovým koláčikom bol silnejší, zapísal som sa na prvú nezáväznú hodinu.
Zaparkoval som pred halou, našiel šatňu a potom vstúpil do telocvične. Zrkadlá nikde, činiek len pár popri stene, ale zato hrazdy, na nich kruhy a veľa voľného priestoru. Tréner ako z obálky „Muscle and Fitness“, a po pár úvodných slovách a rozcvičke dokázal, že činky sú zbytočné, keď máš vlastné telo. Cviky vo svojej podstate boli detsky jednoduché a náročné zároveň.
„Zoberte si debničku do priestoru a budeme na ňu vyskakovať.“
„Výborne a teraz si dáme pár drepov, ale zostane pár sekúnd v dolnej polohe. Aha takto.“
Ja som bol spotený už po rozcvičke a vedel, že uterák ma bude kontaktovať viac, ako nigérijský princ po prejavení záujmu.
Hodina skončila a ja, plný endorfínov, som povedal, že určite prídem aj na ďalšiu hodinu. Endorfíny však rýchlo vyprchali a jeden pohľad do cenníku mi naznačil, že som mu asi klamal. Onedlho na to som sa stal otcom a životné priority rýchlo zmenili poradie. Okrem toho sa práve aj vybila batéria na váhe, a v takom prípadne neplatí nič viac, ako zíde z očí, zíde z mysle.
Našťastie život má krásne spôsoby ako pripomenúť veci, na ktoré človek rád zabúda. A tak prišlo leto a s ním aj horúčavy. Ak je niekto štíhly, taká horúčava je nepríjemná. Ak je niekto tučný, je neznesiteľná. Po prechádzke na obed som vyzeral ako maratónec na poslednom kilometri a nastavenie klimatizácie som bral ako boj o život.
Bolo mi jasné, že ďalej to takto nepôjde a keďže schudnúť mi prišlo jednoduchšie ako sťahovať sa na Island, bolo rozhodnuté. Crossfit dostal ďalšiu šancu. Úvodný kurz síce prerušil covid (áno to stále existuje), ale odhodlanie zostalo a dokonca sa neuveriteľné stalo skutočnosťou a mne sa to začalo páčiť. Uterák sa stal mojim najlepším kamarátom a dokonca ma ľudia bez neho prestali spoznávať, keď som si ho zabudol. Stratil som prvé kilá a získal komunitku príjemných ľudí. Je to ako telocvik pre dospelých s aplikáciou a hrami. Pred pár týždňami prišli aj nové pomôcky a medzi nimi takzvaný echo bike. Je to taký kríženec stacionárneho bicykla, ventilátoru a bežkovania. Samozrejme by nebolo dobré, aby zostali nepoužité, a preto sme dostali oznam o výzve na október: kto dokáže spáliť po tréningu čo najviac kalórii, za tridsať sekúnd. Mať tak viac zdravého rozumu odmietnem. Ale ja nie, ja som ho v ten deň nechal doma. Nastavil som si výšku sedadla, sadol som a keď sa povedalo štart som do toho dal VŠETKO. Prvých desať sekúnd to bolo super, celá hala nás povzbudzovala, ventilátor mi odfúkol uterák z ramien a všetko bolo super. V pätnástej sekunde som pochopil, že niečo nie je v poriadku a zle sa mi dýcha. V sedemnástej sekunde som podvedome začal tlačiť čas. V dvadsiatej sekunde som zvoľnil tempo, ale namiesto úľavy prišiel výkrik: “Ešte desať sekúnd. Poď Muro, poď, poď.“ Neviem kam som mal ešte ísť, ja už som v tej (se)kunde bol. Neviem kto to bol, ale niekto mi do ucha niečo silno kričal a ja som zo seba dal aj tie posledné zvyšky energie. To bola veľká chyba, lebo tie malo moje telo uložené na dýchanie. V dvadsiatej deviatej sekunde som posledný krát šliapol do pedálov a zrútil sa na zem. Svet prestal existovať. Zúžil sa na malú čiarku medzi dvoma kachličkami na podlahe a zúfalou túžbou po vzduchu. Bolo mi jasné, že tento kyslíkový dlh budem splácať až do dôchodku. Po pár minútach som však opäť začal počuť hlasy, ale odpovedať ešte neprichádzalo do úvahy. Zdvihol som sa na všetky štyri a všimol som si pod sebou mláčku. Našťastie to bol len pot, nie že by na tom v tej chvíli záležalo. Po niekoľkých minútach prišla ďalšia potreba, (nie tá) smäd. Na zemi som našmátral uterák a utrel jazero pod sebou. Zdvihol som sa zo zeme a dotackal sa k svojej fľaške s vodou. Keby som nepotreboval priebežne lapať po dychu, vypil by som ju na ex. Takto som musel robiť prestávky na dýchanie. Okamžite zo mňa začalo tiecť ako zo sitka, ale aspoň som už vnímal okolie. O ďalšiu štvrťhodinku som už bol schopný sa aj prezliecť a osprchovať. Sadol som si do auta a než sa spustilo rádio, som počul svoje hlasné vzdychy.
Dal som rekord. 28 kalórií. To je malé vrecúško cukru ku káve.
