Keď je človek mladý a pekný, myslí si, že všetko vie. Jeho profil je zvyčajne veľmi úzky, ale to čo nevie, si ani neuvedomí, lebo ho nemá kto konfrontovať. Tak napríklad taký bežný študent ekonómie vás rád poinformuje o vplyve inflácie na zamestnanosť, ale už ťažšie sa s ním porozprávate o Mozartovom saltzburgskom období tvorby. Nič o Mozartovom salzburgskom období netuší, ale kto by sa ho na niečo také pýtal?! Nie, nie mladý človek netuší, koľko toho netuší. Keď som si začal uvedomovať, koľko toho neviem, prepadla ma panika. Som BLBEC! Tomuto zisteniu som nechcel uveriť! Vyhlásil som mu vojnu. Začal som v mojom obľúbenom kníhkupectve. Musí predsa existovať kniha typu: Stotisíc odpovedí na jednoduché otázky. Nenašiel som! Skúsil som teda internet. Na nete je všetko, okrem toho, čo akurát hľadáte. Škola, televízia, knižnica...všetko márne! Pre človeka postihnutého akútnou potrebou vedenia niet pomoci. Aspoň som si to myslel. V zúfalosti som do môjho internetového vyhľadávača zadal: nič netuším. Výsledok bol prekvapujúci. Existuje združenie, ktoré ľudí s podobným problémom združuje. Nedá sa povedať, že by im nejako pomáhali tento stav zmeniť, ale aspoň im dávajú pocit, že nie sú sami. Okamžite som zažiadal o členstvo. Prischla mi aj funkcia, po ktorej som vždy túžil a pri čítaní podobných životných príbehov som sa z chuti zasmial. Je mi jasné, že asi nikdy nebudem vedieť, prečo sa v zubnej paste robia tak krásne prúžky, alebo prečo sa v zime na oknách robia také krásne obrazy, no viem, že dôležitejšia ako dať odpovede na tieto záludné otázky, je nájsť niekoho, kto vás pochopí a netuší spolu s vami.
Vážne nič netuším!
Moja cesta k organizovanému nič netušeniu sa začala pomaly a nenápadne. Na jednoduché otázky malého dieťaťa som stále častejšie začal odpovedať: 'Netuším!'