Týmito slovami mi zasial, resp. "nasadil" chrobáka do hlavy. Začala som o tom rozmýšľať. Samozrejme zo začiatku len tak naoko, brala som to ako srandu. Robila som si srandu z jedneho kámoša a on sa na to nachytal. Celé som to vôbec nebrala vážne. No a potom mi napadol ON. Spočiatku som o tom len rozmýšľala, no a nakoniec som mu napísala mail. Teda sme sa o tom bavili na talkeri. Bol šokovaný, asi aj preto, že som mu napísala "... chcem dokončiť niečo, čo sme nestihli...". Napísal, že nemá slov a potom sa odhlásil. Ale na druhý deň som si od neho našla mail. Vraj čaká, kedy mu dám konkrétny návrh. Tak som to aj spravila a stanovila som dátum na 29.6. utorok. Neveril mi, že to urobím, tak sme sa dohodli, že za nim dojdem na ďalší deň. Sama som tomu tiež ešte neverila. V ten deň sme ešte s jedným kamarátom vystrájali v škole na chodbe. Oblievali sme sa vodou. ON to videl... smial sa na nás. Bolo to zlaté.
V utorok som mala poslednú skúšku, potom som na chvíľku zbehla na talker, do obchodu kde som kúpila víno.... a na intrák. Nemyslela som na to, že idem za ním. Nemyslela som na nič. Nemohla som, lebo by som sa zbláznila. Môjmu miláčikovi som povedala, že idem za sesternicou. O 19-tej som vypadla z intráku a miláčik ma išiel odprevadiť na stanicu. Videl, že sadám do autobusu, ktorý nešiel smerom kde býva moja sesternica. Nepovedal nič. A bolo mi to jedno. Celú cestu som myslela na to, ako sa k sebe budeme správať a na Hlavnej stanici som totálne vypla. Nerozmýšľala som vôbec nad ničím. Bola som duševne mŕtva. Opäť som zapla až na intráku kde býval ON. Keď som vošla na jeho chodbu, zbadala som, že ma otvorené dvere. Sedel na posteli so spolubývajúcim a bavili sa. Jeho spolubývajúci ma uvidel a zavolal ma dovnútra. ON sa pýtal kto tam je, ale ja som sa neozývala. Bola som ticho, bola som nervózna. Klepala som sa a triasol sa mi hlas. Potom vyšiel von a keď ma zbadal zasmial sa a zavolal ma dnu. Spolubývajúci odišiel. Podala som mu víno, poblahoželala mu k meninám, ktoré mal pred nedávnom, no pritom som mu nepodala ani ruku. Nechcela som aby cítil, že sa trasiem. Zapálila som si na ukľudnenie a začali sme sa rozprávať. O mojej práci, o jeho práci v Nemecku, o škole. Bolo to zaujímave. Pozorovala som ho a stále sa mi zdalo, že uhýba pohľadom.
Spočiatku bol náš rozhovor dosť "suchý". Také formálne rečičky. Otvorili sme vínko (kúpila som jedno z najlepších), sem-tam sme dali cigu a ďalej sa rozprávali. Vínko začalo stúpať do hlavy, ale medzi nami bolo stále cítiť odstup. Proste sme sa k sebe správali ako dvaja cudzí ľudia. Medzi rečou som stále vybehovala von, čiastočne, aby som zmiernila nervozitu, no okrem toho som sľubila pár ľuďom, že ich navštívim, tak som si to chcela vybaviť jedným vrzom. A stále som bola nervóznejšia z toho čo robím... čo budem robiť.. ??? Pred jedenástou som sa postavila... "no mala by som už pomaly ísť, aby som stihla posledný bus..." ON ma ale nepustil. Vraj ho tam nemôžem nechať s nedopitým vínom. No a na to som nemala žiadnu odpoveď. Navrhla som mu síce aby ho dopil sám, ale to u neho nepripadalo do úvahy. Takže som tam ostala. A bavili sme sa ďalej. Okolo polnoci, keď už vínko spravilo svoje, začal narážať na tému, kvôli ktorej som vlastne prišla, a ktorú sme začali riešiť na talkeri.
Pýtal sa ma, prečo som vlastne za ním prišla!? Či mi naozaj ide len o jedno. Vyspať sa s ním? Nesúhlasila som ani s jediným slovom. Nedošla som tam kvôli tomu, aby sme sa pomilovali. Ak keď v podstate to bolo to, o čom sme sa bavili, keď som dohadovala toto stretnutie. Aj keď som to s ním chcela skúsiť prvoradé bolo pre mňa to, že by z nás mohli byť kamaráti. Chcela som sa ním spriateliť. Chcela som, aby mi dôveroval a aby som aj ja mohla veriť jemu. Aby sme sa mohli jeden druhému zdôveriť s problémami. Ale je veľmi ťažké získať si dôveru niekoho, koho som sklamala. Sklamala tým najhorším spôsobom. Odkopla som ho, lebo ma už nebavil. Zachovala som sa k nemu ako ku veci, nie ako k ľudskej bytosti. Mrzelo ma to, ale už bolo neskoro napraviť to.
