reklama

Taký obyčajný deň

Bol taký obyčajný deň. Ako každý iný. Vrátila som sa domov zo školy, privítala sa s naším malým hafkáčikom Amorkom, zbehla sa do izby prezliecť a utekala som k starým rodičom. Keďže bývaju v dome hneď vedľa nás, trávila som tam takmer každé popoludnie po škole. Bol normálny deň, taký úplne obyčajny. Až dovtedy...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Akonáhle som otvorila dvere začula som krik. Babka na mňa kričala, aby som jej pomohla a aby som zavolala môjho brata. Dedko vraj chcel ísť iba na wc, spadol a už sa nevládal postaviť. A ona ho nevládala zdvihnúť sama. Predsa len takmer 120 kg chlap bol na ňu priveľa. Bracho prišiel a pomohol. Keďže dedko potreboval ísť ešte na wc nebola to práca pre mňa. Tak som tam len nemohúco stála a prizerala som sa čo sa deje. Dedka potom usadili do jeho kresla a zavolali sanitku. Tá sa dostavila do pár minút, dedka naložili na nosítka a zobrali ho so sebou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvé dni sme poriadne nevedeli čo sa deje, kedy sa vráti domov, čo mu vlastne je. Aź neskôr sa k nám dostala informácia, že išlo o mozgovú porážku a že už nič nebude tak ako predtým. Nebudem písať o kolotoči, ktorý nasledoval potom, o tom, čo všetko sme zažili, kým neprišiel úplny koniec. Je smutné, že osud človeka je nevyspytateľný a že nikto nevie ako nakoniec dopadne. Mne z celej tejto, takmer ročnej "spomienky" ostalo zopár zafixovaných pocitov. Tieto pocity sa mi v určitých životných okamihoch vracajú a sú veľmi nástojčive. Prežívam ich, ako keby to bolo teraz.

Pocit neskutočnej radosti, neskutočného šťastia / Pol roka na to, ako sa to stalo, som začala študovať na VŠ v Bratislave. Domov som chodila len sporadický. Predtým boli návštevy dedka v nemocnici na dennom poriadku. Ráno o ôsmej sme ho šli nakrmiť a poumývať. Na obed sme ho tiež občas došli pozrieť a priniesli sme mu jesť. Každý večer sme tam boli opäť, aby sme ho nakŕmili a poumývali. Zo začiatku to bolo celkom jednoduché, no neskôr keď sa prestal hýbať úplne a prestal i hovoriť a jesť, musel jesť iba mixovanú stravu a museli sme ho polohovať, to bolo tažšie zvládnuteľné. Ale na druhej strane... zo 120 kg chlapa, ostala asi iba 60 kg kostra, tak sme to polohovanie s babkou ku koncu zvládali. Pocit neskutočnej radosti - ale radosti môjho dedka - mi ostane zafixovaný v spomienkach naveky. Po prvom mesiaci a pol som sa vrátila z Bratislavy domov. Hneď sme s babkou išli pozrieť dedka. Bol už v takom stave, že nehovoril, nereagoval očami, akoby nič nevnímal. Keď som však vošla do nemocničnej izby a vošla do zorného poľa môjho dedka, on sa usmial a snažil sa mi pozdraviť, čo však vyznelo ako neartikulované zvuky postihnutého človeka. Vtedy som si uvedomila, ako malo stačí človeku k tomu, aby sa potešil a bol aspoň na chvíľu šťastný. Ja som to nezvládla a rozplakala som sa, pretože to bola veľmi silná emócia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pocit totálnej nemohúcnosti čokoľvek urobiť / V každej debate o eutanázií som ten, kto sa k nej prikláňa. Je to téma, ktorá má strašne veľa pre aj proti, no len človek, ktorý vidí niekoho tak neskutočne trpieť dokáže pochopiť, že aj smrť môže byť zmilovaním pre milovaného človeka. Keď sme sa chodili o dedka starať, zažili sme mnoho situácií, ktoré boli vyslovene situáciami pre silnejšie žalúdky. Len milujúci človek dokáže natierať preležaniny, ktoré sú čierne ako uhoľ a vidieť v nich kosti, a robí to s láskou. Len milujúci človek dokáže vyberať stolicu človeku z konečníka rukou, pretože vie, že ten človek sám túto potrebu nedokáže vykonať. Len milujúci človek dokáže donekonečna masírovať končatiny človeku, ktorý už trištvrte roka leží bez pohybu. A masíruje ho niekoľko hodín v kuse. Takýchto vecí, ktoré dokáže len milujúci človek je nespočetne veľa... a najdôležitejší poznatok v tomto prípade pre mňa bol ten, že len milujúci človek dokáže skutočne pochopiť, že jeho milovaný trpí. Dokáže pochopiť, že smrť môže byť v takomto prípade vykúpením.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poznanie skutočnej lásky / Prajem si, aby každý jeden z nás raz mohol povedať, že vie o čom je skutočná láska. Ja som to videla a snáď budem patriť medzi tých pár jedincov, ktorých toto šťastie postretne. Môj dedko žil pre moju babku. Aj keď jeho život v nemocnici na posteli bol pre neho utrpením, žil iba pre ňu. Jeho utrpenie bolo tak neskutočné a tak silné, že to že žil bol zázrak. Všetci sme si to uvedomovali a boli pripravení na najhoršie. No on neskutočne dlho odolával a ostával s nami. Ostával kvôli nej, kvôli tej s ktorou mal deti, ktorú miloval, ktorú si nadovšetko vážil, ktorá bola jeho jediná. Deň pred Štedrým večerom sa babka zastavila v nemocnici. Potrebovala sa s dedkom porozprávať, povedať mu, že vie, že tu ostáva kvôli nej, že vie, že ju nechce nechať samu, ale že je na to pripravená. Že už môže odísť, že ona sa o seba postará. Že už sa nemá ďalej trápiť. Že už je čas ísť. Akurát sme si sadali k štedrovečernému stolu, keď nám volali z nemocnice. Dedko zomieral. Bolo 17:40 keď vydýchol naposledy. Boli sme na to pripravení... vlastne neboli. Nikto nie je pripravený na smrť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pocit neskutočnej bolesti / V ten večer som videla svojho krstného otca plakať. Prvý a dúfam, že aj posledný krát. Plač, na ktorý sa nezabúda. Nikoho som nikdy nevidela tak nariekať. Plakať za strateným otcom, za stratenými rokmi, ktoré premárnili kvôli vlastnej "slepote". Nevideli veci, ktoré sú skutočne dôležite, videli len to nepodstatné...

Kaja Michalovecka

Kaja Michalovecka

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som clovek, ktory ma intenzivne sny a obcas i potrebu podelit sa o ne. Zoznam autorových rubrík:  Inšpirované životomSnívanie s otvorenými očamiSny z rozprávkovej krajinyNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu