Spoločnosť s takmer 30 ročnou históriou je na pokraji krachu kvôli astronomickým cenám elektrickej energie, od ktorej je výroba hliníka v tomto závode závislá. Hlinikáreň Slovalco v Žiari nad Hronom je výkladnou skriňou slovenského priemyslu a najväčším odberateľom elektrickej energie v Slovenskej republike. Okrem strategickej pozície v Žiarskom regióne zamestnáva 450 interných zamestnancov a približne 2500 pracovných miest je tvorených externými a subdodávateľskými firmami, ktoré sú na existencii Slovalca taktiež závislé. Azda najväčšou prekážkou v budúcom fungovaní jedinej hlinikárne na Slovensku je elektrická energia, ktorej cena za posledné roky od začiatku pandémie na burzách neustále stúpa. Dostávame sa tak do štádia, keď je pre fabriku nehospodárne a neefektívne pokračovať vo výrobe. K vysokej cene elektrickej energie sa ešte pridávajú vysoké sumy za emisné povolenky, či nízka predajná cena hliníka, ktorá problém ešte znásobuje. V posledných dňoch sa hovorí aj o tom, že Slovalco sa aj pre nečinnosť vládnych orgánov dostalo do bodu, keď si už nevie kúpiť elektrickú energiu a takmer určite sa nevyhne drastickému prepúšťaniu.
Pri poslednej vete o nečinnosti vlády sa na chvíľu zastavím. Nemyslím si, že zásahy štátu do firiem „v dobrých časoch“ sú šťastný nápad, a firmy by vždy mali reflektovať trh a dobrým manažmentom tvoriť rezervu na horšie a ekonomicky ťažšie časy. Bankrot a prepúšťanie je niekedy prirodzenou súčasťou podnikania, vývoja trhu a nezachytenia zmien v dostatočnom predstihu. To je v poriadku. Dnes ale žijeme v trochu inej dobe. V dobe, ktorá sa svojím spôsobom dá nazvať vojnovou ekonomikou, kde či už inflačné tlaky, burzové ceny komodít a najmä ich nárast je tak extrémny, že sa na ne nevieme vopred pripraviť, pretože vybočujú z bežného rámca. Štát musí pomáhať. Kedy keď nie teraz. Otázkou je, čo urobiť pre strategické podniky, aby sme dokázali udržať tisíce pracovných miest v prípade vypnutia ropy, plynu, a ako skorigovať nekontrolovateľný nárast cien energií pre tieto firmy? Nedá sa pomôcť každému, ale kľúčovým spoločnostiam, na ktorých sú postavené celé „doliny“ pomôcť naozaj treba.
Čo sa teda dá urobiť v prípade Slovalca?
Ministerstvo hospodárstva tvrdí, že urobilo všetko, čo bolo v ich kompetencii. „To, čo postihlo našu jedinú slovenskú hlinikáreň, sa nedá nazvať inak ako katastrofou,“ reagoval minister hospodárstva Richard Sulík, ktorého rezort vyzval na uvoľnenie financií z Envirofondu. Taktiež by sa do hry mohla dostať aj novela zákona o obchodovaní s emisnými kvótami. Pokiaľ by spoločnosť Slovalco dostala takúto kompenzáciu z Envirofondu, podľa tvrdení ich vedenia by dokázala vyrábať hliník aspoň na nule a ako tak udržať zamestnanosť.
Problémom je ale samotné schvaľovanie financií z Envirofondu. Jeho správa, ako aj zákon o obchodovaní s emisnými kvótami totiž spadajú do spôsobnosti Ministerstva životného prostredia SR, pričom rozhodnutie o poskytnutí financií prijíma rezort životného prostredia spolu s Ministerstvom financií. Reakcia ministerstva životného prostredia je však nasledovná: Ministerstvo životného prostredia sa ohradzuje voči trvalej kampani firmy Slovalco, ktorú vedie vedenie podniku s účelom získať výhody štátnej pomoci aj na úkor iných podnikov postihnutých zvyšovaním cien energií. „Najnovší vývoj, to znamená odstávka výroby a prepúšťanie, je jednoznačne dôsledkom faktu, že fabrika, ktorá spotrebováva najviac elektrickej energie, si nevytvorila v predošlých rokoch dostatočnú rezervu, ani žiaden iný plán pre prípad zdraženia energií," uviedol envirorezort v tlačovej správe.
Z môjho pohľadu mi to príde šialené. Máme tu niekoľko tisíc pracovných miest pre Žiarsky región a jeho širšie okolie doslova na tácke, a kompetentní hrajú ping-pong. Tvrdenie ministerstva životného prostredia mi pripadá vo svetle súčasnej situácie ako absurdné. Veď oba rezorty sú sučasťou jednej vlády, ministri, ktorí sedia za jedným stolom na vláde, musia nájsť riešenie pokiaľ existuje. Či v dobe, keď sme na pokraji stagflácie, teda blížiacej sa globálnej recesie (ktorá už mimochodom začala v USA) a vysokej inflácie, si môžeme dovoliť krach jedinej hlinikárne na Slovensku? Máme zdroje v Envirofonde, tak nájdime cestu pre tých zamestnancov, ktorí nebudú mať na výber ak dôjde k najhoršiemu a teda k zavretiu fabriky. Pre mnohých z nich predstavuje práca v Slovalcu jediný príjem a teda ich samotnú existenciu. Nemôžme si teda dovoliť v aktuálnej situácii hazardovať s tisíckami pracovných miest. Vývoj cien energií nespôsobili oni, ani Slovenská republika, ani zlé manažérske rozhodnutia. Spôsobila ich táto doba, v ktorej žijeme. Doba, ktorú nikto v žiadnom prípade nemohol predikovať, alebo sa na ňu nejakým spôsobom pripraviť. Je jasné, že nemôžeme zachrániť každého, budeme si ale musieť vyberať, kto je na Slovensku „too big to fail“.
