Topoliáda alebo O týždenníku Slovo a Gabrielových otrávených šípoch

Pred troma mesiacmi sa mi ako vtedajšiemu šéfredaktorovi Slova Šípoš ozval s otázkou o jednom z našich autorov. Anonymní “dvaja čitatelia” totiž údajne Šipoša upozornili, že pod menom Jakub Topol publikuje v Slove vraj práve Braňo Ondruš. Pisateľ mailu poznamenal, že moju odpoveď by chcel aj zverejniť na svojom blogu SPW. I keď Gabriel Šípoš nepracuje ako štandardný novinár a vo svojich príspevkoch na blog napadnutej strane možnosť vyjadriť sa spravidla nedáva, ocenil som, že si dal v tomto prípade námahu a oslovil nás. Predpokladal som, že môj postoj v tejto veci na blogu SPW skutočne aj prinesie. Mýlil som sa.

Gabriel Šípoš z mojej odpovede neodcitoval ani slovo – i keď vedel poznamenať, že tých slov v nej bolo 220. Malo to naznačiť moju uvravenosť? Neviem, ale ak sa máme hrať s počtami, v jeho článku sa našlo miesto pre vyjadrenie Grigorija Mesežnikova v dĺžke 105 slov, takisto ako pre 800 slov citátov z Jakuba Topola. Moju reakciu však odbavil trojvetovou parafrázou.

Myslím si, že ako donedávna šéfredaktor mám predsa len väčší nárok hovoriť o Slove, než Grigorij Mesežnikov (aj pri všetkej úcte k jeho schopnosti vyjadrovať sa prakticky k akejkoľvek téme). Ba čo viac, dovoľujem si zverejniť celú svoju korešpondenciu s Gabrielom Šípošom. Myslím, že pre čitateľov jeho článku by mohla byť dosť zaujímavá. Slov je v nej síce ešte viac, ale snáď sa to bude dať vydržať – predsa len ich je menej, ako v jeho článku samotnom (i keď treba dodať, že za ňou nasleduje ešte pomerne dlhý dovetok). A navyše je to výhodná akcia „dve za cenu jednej!”, keďže obsahuje aj moju odpoveď na prvý Šípošov útok na Slovo .

Korešpondencia Šípoš-Polák

-----Original message-----
From: Gabriel Sipos sipos@ineko.sk
Date: Fri, 8 Feb 2008 12:57:36 +0100
To: slovo@noveslovo.sk
Subject: Topol aka Ondrus

Vazeny pan sefredaktor,
dvaja citatelia ma upozornili, ze pod menom Jakub Topol komentuje v
tyzdenniku Slovo politicke dianie Brano Ondrus. Povazujete za korektne
takto zverejnovat jeho komentare, pricom citatelia nemaju sancu vediet o
jeho konfliktoch zaujmov pri komentovani medii (praca v Joj, predtym
Markize) ci politiky (posobenie v SDL, dnes sucasti Smeru)?

Dakujem pekne za odpoved, ktoru by som rad zverejnil na blogu SPW.

S pozdravom
g.sipos, ineko/spw

-----Original Message-----
From: Polak1,M
Sent: Mon 11/02/2008 01:34
To: Gabriel Sipos
Subject: RE: Topol aka Ondrus

Vazeny pan Sipos,

dakujem za Vas mail. S uznanim som kedysi sledoval, ako ste sa pokusali slovenskym mediam ozrejmit standardy kvalitnej zurnalistiky. Prave preto ma Vas mail z viacerych dovodov mierne prekvapil.

Ak by medium aspirujuce na serioznost uverejnilo neoverenu informaciu s odvolanim sa na anonymnych "dvoch citatelov", ocakaval by som, ze by ste boli medzi prvymi, ktori by upozornili na jej nedoveryhodnost. Dva je sice viac ako jeden, ale "dve panie povedali" je sotva spolahlivejsi zdroj, ako ked povie iba jedna.

Vo vseobecnosti sa mi vsak ziada dodat, ze nazor komentatora je podstatny vtedy, ked obsahuje platne a podlozene argumenty. V tyzdenniku Slovo sa usilujeme o to, aby sme prinasali prave taketo nazory. Niekedy sa nam to mozno dari viac, inokedy menej. Je na citateloch, aby zhodnotili nasu uspesnost. Ta vsak rozhodne zavisi od obsahu clankov a nie od osoby toho-ktoreho autora. Ak clanok prinasa polopravdy ci lzi, zavadza alebo manipuluje (povedzme naznacovanim falosnych spojitosti ci motivacii), potom porusuje pravidla novinarskej etiky uplne bez ohladu na to, kto ho napisal. A ak naopak prinasa platnu a podlozenu argumentaciu, osoba autora je rovnako bezpredmetna.
Je pravda, ze na Slovensku je rozsireny sklon argumentovat ad hominem - znevazovat nazoroveho oponenta, hladat jeho "pozadie" ci hodnotit "kadrovy profil". To vsak k standardom kvalitnej zurnalistiky rozhodne nepatri a preto sa v tyzdenniku Slovo snazime tuto zvyklost nepodporovat.

Prajem Vam vsetko dobre,

Michal Polak
sefredaktor
spolocensko-politicky tyzdennik Slovo
(t. c. na studijnom volne vo Velkej Britanii)


-----Original Message-----
From: Gabriel Sipos [mailto:sipos@ineko.sk]
Sent: Mon 11/02/2008 09:18
To: Polak1,M
Subject: Re: Topol aka Ondrus

Vazeny pan Polak,

Standardy kvalitnej zurnalistiky obsahuju aj poziadavky na
transparentnost a vyhybanie sa konfliktom zaujmov. Staci sa zacitat do
etickych kodexov, trebars BBC ci The Guardian. Absurdny priklad -
povedzme ze pod menom Topol komentuje nasu politicku scenu Dusan
Caplovic/Ivan Miklos. Bez ohladu na akokolvek kvalitny obsah, necitili
by ste sa podvedeny? Ak nie, nase poziadavky na kvalitnu zurnalistiku sa
rozchadzaju.

Zacitujem ten Guardian, ked ho mam po ruke
http://image.guardian.co.uk/sys-files/Guardian/documents/2005/02/25/code2005.pdf

Declarations of interest
1. It is always necessary to declare an interest when the journalist is
writing about something with which he or she has a significant
connection. This applies to both staff journalists and freelances
writing for the Guardian. The declaration should be to a head of
department or editor during preparation. Full transparency may mean that
the declaration should appear in the paper or website as well.

Preco je podla mna problem, ak sa Ondrus skryva pod Topolom? Nie ze to
tak robi vo vseobecnosti, to mi je fuk. Ale problem je, ze pise aj o
veciach, kde je v konflikte zaujmov. Topol, okrem ineho, pisal aj o TV
Joj, aj o politikoch SDL, aj o tretom sektore (partnerstva pre
prosperitu), aj o Branovi Ondrusovi samotnom (citovat seba sameho v
tretej osobte je teda hnus). Prave to je v rozpore so standardami, a
prave preto sa vas na vase stanovisko pytam. To nema nic s ad hominem
atakmi, podobne ako moje clanky o roznych novinaroch, kandidatoch v
komunalnej politike.

S pozdravom
gabriel sipos


-----Original Message-----
From: Gabriel Sipos [mailto:sipos@ineko.sk]
Sent: Tue 12/02/2008 13:29
To: Polak1,M
Subject: Re: Topol aka Ondrus

Vazeny pan Polak,

mozem Vas poprosit o telefonicky ci mailovy kontakt na pana Topola?

Dakujem pekne.
Zdravim,
gabriel sipos, ineko/spw


-----Original Message-----
From: Polak1,M
Sent: Tue 12/02/2008 20:49
To: Gabriel Sipos
Subject: RE: Topol aka Ondrus

Dobry den prajem,

Vas mail som v ramci nasho standardneho postupu preposlal panovi Topolovi. Ak bude mat zaujem o kontakt, urcite sa Vam ozve.
V dohladnej dobe Vam napisem aj odpoved na Vasu predchadzajucu spravu.

Vsetko dobre,

Michal Polak
Slovo


-----Original Message-----
From: Gabriel Sipos [mailto:sipos@ineko.sk]
Sent: Fri 15/02/2008 13:40
To: Polak1,M
Subject: Re: Topol aka Ondrus

Dobry den pan Polak,

mozem vas poprosit o slubenu odpoved ku konfliktom zaujmov v pisani
Jakuba Topola?
Vdaka,
g.sipos


-----Original Message-----
From: Polak1,M
Sent: Fri 15/02/2008 21:21
To: Gabriel Sipos
Cc: peter.nedoroscik@gmail.com
Subject: RE: Topol aka Ondrus

Vazeny pan Sipos,

ospravedlnujem sa za oneskorenu odpoved. Plne suhlasim so zasadou transparentnosti, ktoru ste citovali v podobe uvedenej v etickom kodexe Guardianu. Ano, ak novinar pise o subjekte X a pritom medzi nim a subjektom X existuje vyznamna spojitost, patri sa vo vseobecnosti, aby o tom citatela informoval. (I ked pri pozornejsom citani by ste si boli vsimli, ze v Guardiane podla vsetkeho patri konecne rozhodnutie redaktorovi ci sefovi oddelenia, kedze prave im sa ma takato spojitost oznamit a "plna transparentnost moze znamenat, ze toto vyhlasenie by sa malo objavit aj v novinach ci na webstranke " – preklad a zvyraznenie M. P.).

Pravdaze, podstatne stale je, ci clanok zavadza, manipuluje atd.; kedze vsak porusenie etickych pravidiel nemusi byt uplne zjavne, ba ani vedome, uviest informaciu v zmysle, ze "autor je vyznamne spojeny s X" znamena upozornit citatela, ze by mal zvysit svoju ostrazitost a pripustit vacsiu pravdepodobnost, ze text je pochybny.

Ak nejaky autor takuto vyznamnu vazbu na objekt svojho clanku ma, v tyzdenniku Slovo sa samozrejme vzdy snazime tuto relevantnu informaciu uviest. Nevylucujem vsak, ze nam obcas nutnost upozornenia unikne. Nemalo by sa to diat, ale stane sa – sme ludia a navyse pracujeme v materialnych podmienkach, ktore su zrkadlovym opakom rozpravkovych predstav nasich pravicovych priatelov. Pripustam, ze velkom vypati a strese sa moze prihodit, ze potrebu takehoto upozornenia prehliadneme.

Moznym prikladom je udalost z nedavnych dni, ktorou sa zacal Vas nedavny zaujem o Slovo. (Kedze ako som spomenul minule, som na studijnom volne v zahranici, slovenske udalosti velmi nesledujem a preto sa k Vasmu pozoruhodnemu pohladu na zalezitost Martina Borgulu dostavam oneskorene.)
Teda k veci: Martin Borgula je uz niekolko rokov cisto formalnym spoluvlastnikom Slova. Pokial viem, v spominanom obdobi do tyzdennika ani nic neinvestoval, ani z neho nemal ziadny prospech, materialny ci nematerialny (s jedinou vynimkou, ku ktorej sa hned dostanem). Jeho vztah k tyzdenniku Slovo by sa nanajvys dal nazvat vzdialene priaznivou lahostajnostou.

S vynimkou mna sameho ho preto sucasne osadenstvo redakcie vobec nepoznalo. Ja osobne som sa s nim videl asi tri-styrikrat v zivote, naposledy priblizne pred piatimi rokmi. Odkedy som sa v oktobri 2006 stal sefredaktorom Slova, prisiel som s nim – nepriamo – do styku jediny raz: ked som sprostredkovane dostal ziadost zverejnit jeho inzerciu pred komunalnymi volbami. Riadne oznacenu, samozrejme.
Redakciu vedie momentalne Peter Nedoroscik, ku ktoremu prechovavam plnu doveru a ktory sa k jej postupu v tejto veci vyjadril sam. Osobne by som sa vsak vobec necudoval, ak by kolegovia potrebu upozornit na "prepojenie" Martina Borgulu a Slova nepovazovali za zivotne dolezitu. Kedze realne ziadne neexistuje, nic o nom nemohli vediet a overovat si skutocnosti u samotneho aktera zalezitosti jednoducho v zlozitej situacii Slova sotva bolo prioritou. Prave preto, ze nulova dolezitost veci bola redakcii jasna.

Redakcii ano, ale verejnosti nie. Nezverejnit k zalezitosti ziadnu zmienku znamenalo otvorit priestor roznym falosnym vykladom. Urobili sme teda naozaj chybu. No je to chyba uplne ineho rangu, ako umyselna snaha zastriet konflikt zaujmov. Na druhej strane, ak sa nejaky pisatel o tejto teme nepokusi zistit relevantne informacie a napriek tomu si dovoli naznacovat zo strany Slova neeticke umysly ci vyhlasovat jeho redaktorov za niecich "pesiakov" , pripada mi to uz ako nabeh k manipulacii. A to je ovela tazsim hriechom na citatelovi.

Celkovo sa nemozem ubranit pocitu, ze Vasa interpretacia konfliktu zaujmov je pozoruhodne pruzna – ma sklon rozsirovat sa ci zuzovat v zavislosti od politickej orientacie daneho media. Kym v pripade Slova ste chceli najst konflikt zaujmov uz len v tom, ze podla Vas jeden z jeho autorov "pracuje v mediach" a zaroven o mediach pise, neviem o tom, ze by ste vobec niekedy boli spomenuli niekolkorocny konflikt zaujmov na pravej strane spektra (nieto ho este systematicky pranierovali). Hovorim o neuveritelnom a donebavolajucom konflikte zaujmov Stefana Hriba, ktory bol na jednej strane sefredaktorom vyhraneneho nazoroveho tyzdennika a na druhej strane mal jedinecnu poziciu vo verejnopravnej televizii, v ramci ktorej pripravoval, vyberal hosti a moderoval niekolkohodinovu diskusnu relaciu.

Ano, isteze, aj v Britanii by sa sefredaktor pravicoveho Spectatoru ci lavicoveho New Statesmanu mohli ocitnut v diskusnej relacii verejnopravnej BBC. Ako hostia. Ale parafrazujuc Douglasa Adamsa, myslienke, ze by jeden z nich mal takuto relaciu viest, by ani len neprislo na um zacat uvazovat o tom, ze by niekomu mohla napadnut. A to ani keby mal nedostizne novinarske, dramaturgicke ci moderatorske kvality. Jednoducho – nie. Nenadarmo povazuju Briti za jednu zo svojich hodnot zasadu fair play. Za povsimnutie stoji i priklad uz len zo susedneho Ceska, kde sa moderator Vaclav Moravec nieze nepodiela na akychkolvek verejnych politickych aktivitach, ale rozhodol sa dokonca v zaujme zachovania vlastnej nestrannosti prestat vobec zucastnovat na volbach.

Ak by ste boli s primeranou vervou tepali do skutocne hlbokych problemov slovenskeho medialneho priestoru – okrem postkomunistickej zvlastnosti, ze obhajca urcitej politickej ideologie mal vlastny priestor vo verejnopravnej televizii, spomeniem napr. dlhsie trvajucu neschopnost dennika Sme rozlisovat medzi spravodajstvom a komentovanim, ci nesmiernu politicku nevyvazenost medialneho priestoru – bol by Vas terajsi pristup k Slovu sice podstatne vacsim prekvapenim, ale zato aspon mensim sklamanim.

Prajem Vam vsetko dobre,

Michal Polak
Slovo

Neprofesionalita, či nepoctivosť?

Nuž tak.
Šípošovská “hra na pravdu” je inak náramne jednoduchá. Prejdime si len zoznam novinárskych hriechov a hriešikov, ktorých sa dopustil vo svojich dvoch článkoch o Slove :

1. Šípoš zdôvodňuje dôležitosť údajnej totožnosti Jakuba Topola a Braňa Ondruša tým, že vraj čitatelia by mali mať možnosť vedieť o možnom konflikte záujmov. Ak by sme však prijali jeho kritériá, potom sa sám dopúšťa o niečo mäkšej verzie tej istej nepoctivosti priamo v danom článku. Kritizuje totiž v slovenských pomeroch výnimočný, vyhranene ľavicový týždenník Slovo bez toho, aby sa čo len slovíčkom zmienil o vlastnej politickej orientácii. Bráni tak čitateľovi posúdiť nie nepravdepodobnú možnosť, že kritika je v skutočnosti motivovaná najmä jeho vlastnou politickou zaujatosťou.

2. Ako už bolo spomenuté, Šípoš ma ako vtedajšieho šéfredaktora Slova požiadal o odpoveď vo veci Jakuba Topola s tým, že by ju chcel zverejniť na blogu SPW. Hoci som mu opakovane vyhovel, nezverejnil z mojich odpovedí nič. Tým porušil jednak pravidlá slušného správania, keďže vo svojom maili fakticky zavádzal, a jednak novinársku zásadu, že primeranú možnosť vyjadriť sa má dostať aj napadnutá strana.

3. Autor článku ďalej vo svojom maili uviedol, že ho na údajnú totožnosť Jakuba Topola a Braňa Ondruša upozornili anonymní „dvaja čitatelia”. V odpovedi som poukázal na nedôveryhodnosť takéhoto zdroja. Vo svojom článku potom Šipoš čitateľom svoj chybný prehnane dôverčivý postup zatajil – namiesto neznámych „dvoch čitateľov” sa totiž v článku už odvoláva na webstránku Mladých ľavičiarov.

4. V článku ďalej uvádza vyjadrenie Grigorija Mesežnikova bez udania zdroja. Vyjadrenie je do článku zapracované tak, akoby sa Mesežnikov vyjadril prvý a až potom sa ukázalo, že Šípoš s ním súhlasí. Bežný čitateľ by mohol nadobudnúť dojem, že ide o vec závažného charakteru, pretože potrebu vyjadriť sa k nej pocítil aj známy všestranný odborník, čo dodáva na váhe nezávisle sformovanému názoru Gabriela Šípoša. Chýbajúca interpunkcia však otvára priestor domnienke, že ide o vyjadrenie zaslané e-mailom priamo G. Šípošovi. Slušný novinár by takúto informáciu uviedol. O to viac, ak Mesežnikova o vyjadrenie sám požiadal. Presne z toho dôvodu, aby predišiel zavádzajúcemu dojmu spontánneho nezávislého vyjadrenia. Ako to bolo naozaj netušíme, no priestor podozreniam vytvára práve chýbajúci zdroj.

5. Najťažší hriech však Šípoš pácha tým, že neoprávnene pripisuje periodiku resp. autorovi nekalé úmysly. Tohto istého prešľapu sa dopustil už vo svojom prvom článku o týždenníku, keď redakcii („pešiakom Slova ”) prisúdil zlý úmysel bez toho, aby ho na to známe fakty oprávňovali. Hoci totiž vedel, že týždenník Slovo nepriniesol vyjadrenie o Martinovi Borguľovi, o dôvodoch tohto „mlčania” netušil nič a nijako sa ich ani nepokúsil zistiť.

Za hranice jemu známych skutočností – ba tentoraz iba domnienok! – zachádza Šípoš aj v tomto prípade. Pripisuje totiž Slovu , Topolovi či Ondrušovi úmysly, ktoré z jeho hypotézy vôbec nutne nevyplývajú. Jednak odobruje Mesežnikovu výpoveď, v ktorej sa naznačuje, že Jakub Topol je pseudonym, ktorý má úmyselne tajiť konflikt záujmov; a jednak výslovne pripisuje Ondrušovi, že “podvádzal verejnosť”.

Nijaké iné možnosti, ktoré by boli rovnako konzistentné s údajnými faktami, Šípoš čitateľovi nepredkladá. Nezvažuje, či napríklad Jakub Topol nemá z profesionálnych dôvodov zákaz publikovať pod vlastným menom. Či povedzme nepoužíva pseudonym na žiadosť svojich rodinných príslušníkov v záujme ochrany ich súkromia. Alebo či možno pisateľ jednoducho náhodou nechcel len odlíšiť dve rôzne oblasti svojej publikačnej činnosti (ako keď istý autor publikoval svoje matematické state pod menom Charles Dodgson a fantaskné detské knihy Alica v krajine zázrakov a Za zrkadlom pod menom Lewis Carroll). Šípoš nespomína jednoducho nijaký legitímny dôvod používania pseudonymu (domnieva sa hádam, že žiadne neexistujú?) Dopúšťa sa teda manipulácie, pretože čitateľovi predkladá iba jediný pohľad bez nestranného zváženia všetkých možností, a zároveň aj ohovoránia, pretože neoprávnene podsúva negatívny záver o autorovi, resp. periodiku.

Gabriel Šípoš, pokiaľ viem, v živote priamo v redakcii žiadneho média nepracoval. Netuší teda asi mnohé, čo možno o novinárskej práci zistiť najmä vlastnou skúsenosťou – a možno práve preto vidí často tajomnú zlovôľu tam, kde by bežný novinár okamžite prišiel na oveľa prozaickejšie vysvetlenie. Alebo ho možno tentoraz zradila vlastná zaujatosť voči Slovu , ktoré podľa všetkého chápe ako hlásnu trúbu Smeru (pre tých, čo o práci pre tento týždenník niečo vedia, skutočne dôvod na smiech cez slzy). Ťažko povedať. V každom prípade sa však dopustil nepríjemných prešľapov. Možno keď si pozametá pred vlastným prahom, dá si na to, do čoho šliape, o niečo väčší pozor.

Ale kto je dočerta Topol?!

Pozorného čitateľa by mohlo napadnúť, že som totožnosť Jakuba Topola a Braňa Ondruša doteraz ani nepotvrdil, ani nevyvrátil. Presne tak. Neurobil som to a ani to neurobím. Nie je ani mojou povinnosťou, ani povinnosťou Slova poskakovať tak, ako si hocikto zapíska, ani ukájať niečiu senzáciechtivú zvedavosť. Najmä preto nie, lebo to odvádza pozornosť od skutočne podstatnej veci - ktorej sa Gabriel Šípoš, paradoxne, venuje iba zdanlivo.

Máme totiž pravdaže povinnosť voči verejnosti správať sa čo najtransparentnejšie a oboznamovať ju s prípadnými konfliktami záujmov. Samozrejme. Trvám však na tom, že osoba autora je napriek tomu nedôležitá.

Povedané po lopate: konflikt záujmov sa ošetruje tým, že ak pestovateľ redkvičiek píše o dotáciách na túto zeleninu, na viditeľnom mieste sa uvedie, že „autor pestuje redkvičky“.

Konflikt záujmov sa naopak v princípe nijako neošetrí tým, ak na Jožka Mrkvičku prezradíme, že je to v skutočnosti Janko Redkvička.

To prvé je podstatná informácia. To druhé je len hlúpa klebeta. Práve tento rozdiel Gabrielovi Šípošovi doteraz zjavne uniká.

Iróniou pritom je, že ak by bol nechal Topola Topolom a skritizoval nás za to, že sme nie vždy takúto relevantnú informáciu o autorovi uviedli, bol by na oveľa pevnejšej pôde. Som si totiž takmer stopercentne istý, že by to bola často pravda. Takisto ako som si stopercentne istý, že sa v Slove za môjho pôsobenia vyskytovalo mnoho iných chýb. Neteším sa z tohto priznania. Každá z nich ma mrzí a za každú z nich by som sa rád osobitne ospravedlnil.

Faktom však je, že týždenník sa vyrábal a vyrába v takých náročných podmienkach, že chyby tohto druhu sú v ňom takmer zákonité. Malá informácia „z kuchyne“: keď som v októbri 2006 do Slova nastupoval, bol som jediným jeho pracovníkom na plný úväzok. Všetci ostatní jeho spolupracovníci tvorili jeho obsah na úkor voľného času a svojich rodín, po večeroch a najmä po nociach, popri práci, ktorá ich naozaj živila. Áno, v takýchto podmienkach sa profesionálne noviny vyrábajú ťažko. Prejsť pozorne obsah, vysledovať všetky chyby a myslieť vždy na všetky dôležité detaily v deň uzávierky po noci prebdenej redigovaním posledných rukopisov sa rovná takmer nemožnosti. Práve preto bez mučenia priznávam, že chyby tohto druhu sa v Slove určite vyskytovali.

Gabriel Šípoš i ďalší mi môžu veriť, že nemožnosť dostáť aj napriek obrovskému úsiliu svojim vlastným profesionálnym štandardom bola pre mňa neustálym zdrojom frustrácie. Napriek tomu sme však spoločne s kolegami veľmi dobre vedeli, že všeobecne braná profesionalita nie je jedinou hodnotou. Na rozdiel od zjavnej nechuti, ktorú mnohí „mienkotvorcovia“ prechovávajú k názorovej pestrosti, zahŕňa naše presvedčenie aj vieru v pluralitu, v dôležitosť verejnej diskusie a blahodárny účinok rôznorodosti. Nehovoriac už o tom, ako veľmi nám záležalo a záleží na zdravotnom stave nášho názorového prúdu. Ak sme si teda mali vybrať, či za cenu veľkého osobného vypätia vydávať jediný ľavicový časopis na Slovensku aj s prehreškami voči profesionalite (čo ako trápnymi), alebo ho radšej nevydávať vôbec, naša voľba bola jasná.

Infantilná snaha „prichytiť“ kohosi, že sa „skrýva“ pod nejakým pseudonymom, by mohla byť jednoducho na smiech, keby nebola nepríjemnou ozvenou našich nedávnych dejín. Snáď mi bude napriek šípošovskému pohoršeniu odpustené, ak sa budem (nepriamo) citovať – obsah nasledujúcich riadkov totiž už zaznel v jednom z mojich úvodníkov v Slove . Spomínal som v ňom názor istého známeho, mladého odborníka, ktorý mal za sebou mnohoročné pôsobenie na univerzitách v Nemecku, USA i exotickej Ghane. Tomuto svetaznalému mladíkovi nepripadalo čudné, že staršia generácia je poznačená normalizáciou. Hrozil sa však z toho, že mladí vychovávaní v takýchto znormalizovaných rodinách sa domnievajú, že už sú „pozápadnení“ – pritom si však nevedomky osvojili vzory správania svojich rodičov. A na rozdiel od nich o tom vôbec nevedia. Vyšetrovať, kádrovať a vŕtať do osoby autora, akoby to bola nejaká záslužná činnosť, mi pripadá práve ako takáto zdedená posadnutosť – akurát, že dôvodom na odsúdenie dnes už nie je práve „triedny pôvod“.

Ako narástol zobák nám

„Ak by týždenníku Slovo šlo o férovú diskusiu, nemlčal by,“ uzavrel svoj článok Gabriel Šípoš. Napísať takúto vetu a nepriniesť pritom jediný citát z našej pomerne rozsiahlej korešpondencie je vskutku dosť opovážlivé. Autorovi sa možno nepáčilo, že hovoríme to, čo chceme povedať my, a nie to, čo by si on želal od nás počuť. To už je však bohužiaľ život a skutočného novinára to dávno nepáli. Zmyslom zásady umožiť vyjadrenie druhej strane predsa nie je to, aby tým autor útoku získal ďalšiu muníciu, ale aby napadnutá strana dostala možnosť obhajoby.

Takúto základnú vec svojrázny „mediálny analytik“ nevie, alebo sa len rozšafne rozhodol, že v prípade Slova ju možno bez problémov porušiť?

Ak by Gabrielovi Šípošovi šlo o férovú diskusiu, nezapchával by Slovu ústa.