Dokážem si predstaviť, že Ježiš musel byť veľmicharizmatický učiteľ. Slovo, ktoré učil, muselo zasahovať srdcia jehoposlucháčov. A to až tak, že zástupy žasli.Asi im celkom vyrážal dych tým, čo hovoril – kázal o veciach životaspôsobom, ktorým jeho poslucháči mohli rozumieť. Hovoril o tom, čopotrebovali počuť – o pokání, o viere, o Kráľovstve, o naplneníZákona v láske, o novej šanci, o tom, ako žiť... Presný opak odkázní, ktoré počúvali Židia v synagóge. Navyše jeho kázne neboli lenteóriou – sprevádzali ich znamenia a manifestácia Božej moci.
Je zaujímavé a zároveň smutné, ako sa históriaopakuje. Myslím, že keby Ježiš prišiel dnes, čelil by rovnakému problému, akopred dvetisíc rokmi v Palestíne. Kresťanská cirkev (bez rozdieludenominácií) dnes často ide veľmi úspešne v šľapajach zákonníkovJežišových čias. I dnes mnoho služobníkov káže spôsobom, ktorý neoslovujeich poslucháčov. Pochopte ma správne, nie som proti teológii. Ale často krát sakáže všetko možné, len nie živé Božie slovo v moci.
Prečo to tak je? Napadajú ma tri základné dôvody:
Vždyje tu riziko, že sa bude kázať niečo iné, než Božie slovo. Ľudskémudrlanstvo, prekrútené výklady Písma, viera, ktorá síce vyzerá zbožne,ale nemá nič spoločné s biblickou vierou.
Z kázanéhoslova sa urobí intelektuálne cvičenie, ktoré myseľ môže spracovať, avšaknijako neoslovuje vnútro človeka, nevedie ho k zmene, k rastu(osobne som presvedčený, že tieto dva prvé body boli diagnózou zákonníkovJežišovej doby).
Kazateľovichýba pomazanie, teda zmocnenie Božím Duchom k efektívnemu kázaniu.
Nielen zchleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst (Mt 4,4). Takéto slovokázal Ježiš – slovo, ktoré nasýtilo hlad vo vnútri človeka. A takéto slovomusíme kázať aj my. Pokiaľ nebudeme kázať slovo, ktoré vstúpi do srdca človeka(a to sa bez Božej moci a pomazania nedá), kostoly a cirkevné budovybudú čoraz viac prázdne. (Nemyslím tým to, aby sa cirkev nejako podriaďovala tendenciámtýchto dní a kázala to, čo nebude konfrontačné a bude v súlade s trendmidnešnej doby.)
Je to teda výzva pre nás, kresťanov, aby sme v prvomrade otvorili srdcia Božiemu Duchu a nechali sa ním použiť. Aby sme nekládlidôraz na formu, nerobili zo živého ohlasovania nudné tézy vytrhnuté z kontextuživota. Je to volanie, aby sme túžili po Božej moci a pomazaní, aby smespoliehali na Pána a nie na ľudské ťahy. Pretože kázanie môže akokoľvekprepracované, ale ak nie je z Božej moci, je stratou času.
Lebo akospŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jejklíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mivyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná,na čo som ho poslal.(Iz 55,10 – 11).
Lebo živé jeBožie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až pooddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. (Žid 4,12)
