Z ničoho nič začal fúkať silný vietor, zdvihol prach a drobné kamienky a točil ich dookola. Nebolo vidieť na dva metre, ani neviem či už pršalo. Sotva sme dobehli do vchodu. Z mesta sa ozývali desivé zvuky rinčiaceho skla. Nebola to obyčajná búrka, ktorá zanechá desiatky spadnutých stromov, zničených výkladov, či striech.. Táto zanechala najmä pocit.
Bol to silný pocit úzkosti, bezmocnosti človeka proti prírode. Tento pocit prišiel na druhý deň, keď bol výsledok búrky jasne viditeľný. Zlomené stromy treba odpratať a zasadiť nové. Začať od začiatku. Smutný pohľad na odviate strechy a polámané kvety. Aj v 21. storočí sú veci, ktoré nemôžeme ovládať, a táto búrka akoby pripomenula ľuďom, že príroda nepovedala posledné slovo, a že nie sme všemohúci, ako si často krát myslíme. Ako Noemova archa a veľká pohroma, ktorá mala zničiť skazený svet. Možno ide o výstrahu, signál, že niečo s ľudstvom nie je v poriadku. A nie je. Nemali by sme byť takí arogantní a mať väčšiu pokoru. Človek je napokon len človekom.
