Keď sa prvý krát naozaj zaľúbime, všetko sa nám zdá krásne a neskutočné. Myslíme na toho druhého každú sekundu, píšeme si, voláme si, stretávame sa a robíme krásne veci. Spolu. A ako to väčšinou býva, skončí sa to. Bolí to. Zradí nás. Bolí to. Smútime. Prebolí to? Prebolí. Čo je však horšie, ostane v nás pocit bezmocnosti proti tomu prirodzenému vývoju vzťahov. Stretnutie, zamilovanosť, eufória, šťastie, vytriezvenie, vyprchanie, odcudzenie, koniec. Je súčasťou každého vzťahu aj jeho zánik, alebo exituje láska na celý život?
Mnohí tvrdia, že je to ako výmena ponožiek. Používame ich, derieme ich, zašívame, perieme...niektorí možno aj žehlia...snažia sa starať sa o ne, no napokon ich aj tak raz vyhodíme a zabezpečíme si nové. Sú opotrebované. Možno je to tak aj s láskou. Možno má každá len určité množstvo šťastia, radosti, hádok a sĺz, a keď sa dané množstvo vyčerpá, treba isť ďalej a nájsť inú, neopotrebovanú. Ak je to tak, máme byť ochotní investovať do vzťahu celú svoju dušu, keď sa to môže skončiť boľavo?
Je ťažké znova uveriť svojmu srdcu, citom, inému človeku, najmä po zlej predchádzajúcej skúsenosti. A chvíľu to trvá. Ale nesmieme to vzdať.
Pridávam sa k ľuďom, ktorí sú beznádejne naivní, či romantickí, a myslím si, že keď cítime, že to za to stojí, milujme bezhlavo. Bláznime za ním/ňou. Robme hlúposti. Buďme šťastní, pokiaľ to ide, pretože nikdy nemôžeme vedieť, ako sa to skončí.
A možno neskončí. Nikdy. Až do smrti.
