Dôvodom napísania tejto práce je prehĺbenie svojich poznatkov z danej problematiky. Pojem sloboda nie je v súčasnej spoločnosti vnímaný správne. Výroky typu: „Je sloboda, robme si, čo chceme“, nie sú uvážené. Naozaj je jediným determinantom slobody v súčasnej spoločnosti len štátny zákon? Kde sa nachádza dnešná morálka? Táto práca chce poukázať na pravý význam slobody, vychádzajúc z tomistickej filozofie chce poukázať na slobodu ako na nutnosť voľby dobra.
Človek nie je len poznávajúca a mysliaca bytosť, ale aj bytosť slobodne chcejúca a konajúca, ako aj veriaca. Človek svojím rozumom zisťuje, že pre nás jestvujú veci presahujúce našu telesnosť. Môže prísť k pojmu Absolútna. V prvom rade je človek jednota rozumnej duše a tela. Má dve základné mohutnosti: rozum, ktorý nutne hľadá pravdu a vôľu, ktorá nutne chce dobro. Konanie vychádza z nich dvoch, ale nie je to nejaká ďalšia kvalita - niečo, čo máme v sebe ako rozum. Konanie je len vonkajší prejav toho, že sme rozumní a máme slobodnú vôľu. Jednostranné presadzovanie jednej z týchto činností na úkor ďalších vedie k nelegitímnym krajnostiam, napríklad k intelektualizmu, voluntarizmu alebo emocionalizmu. Múdrosť, ktorá hovorí, že klin sa klinom vyráža, svedčí aj fakt, že v období osvietenstva sa konalo v „mene rozumu“ a dnes sa zase koná v „mene citu“.
Biblické chápanie slobody: Chápanie slobody v Starom zákone je iné ako chápanie slobody v Novom zákone. Sloboda prvých ľudí sa prejavuje už na prvých stránkach Svätého písma. Je v moci človeka vybrať si medzi požehnaním a prekliatím, medzi životom a smrťou (porov. Dt 11, 26 nn). Starozákonné vnímanie Boha viac ako sudcu než ako Otca prináša so sebou i strach Božieho ľudu zo zlého rozhodnutia, ale i napriek tomu Boh svoj stvoriteľský plán o človekovi ako o slobodnom a rozumnom stvorení nemení. Na stránkach Nového zákona vidíme, že evanjelium skutočne prinieslo nové chápanie slobody. V kresťanskom chápaní však slobodu nemožno ponímať len ako „slobodu od niečoho“, ale aj ako „slobodu k niečomu“. Teda nielen v negatívnom zmysle ako slobodu od zákona, hriechu a smrti, ale predovšetkým v pozitívnom zmysle ako slobodné odovzdávanie sa, darovanie sa niečomu, niekomu. Kresťanská sloboda sa teda uplatňuje cez vnútorné rozhodnutie každého človeka, a to nielen eticky, voľbou medzi väčším dobrom a menším dobrom či medzi dobrom a zlom, ale najmä transcendentálno–eschatologicky ako rozhodnutie pre Boha alebo proti Nemu, pre večnú spásu alebo proti nej. Takže sloboda nie je len možnosť príklonu k dobrému, k Bohu, spáse, ale aj možnosť odklonu od dobrého, od Boha a spásy. Avšak toto rozhodovanie nie je jednorazové. (porov. Aristoteles, Etika Nikomachova)
Vedomie a skutočnosť, že človek je slobodný, mu dáva jeho veľkosť. Človek nemôže uniknúť vedomiu slobody, a tým ani zodpovednosti za slobodné skutky, i keď v dnešnej dobe sa snaží táto skutočnosť poprieť a potlačiť. A naopak, ak uznáme zodpovednosť za svoje konanie, musíme uznať existenciu ľudskej slobody. Sloboda vôle predpokladá rozumovú úvahu a súd rozumu o tom, pre čo sa má človek rozhodnúť. Rozum pri tom nie je determinovaný k jednej možnosti, naopak poznáva, že je viacej prostriedkov k dosiahnutiu cieľa. Slobodný úkon nie je nutný, nie je násilný, nie je determinovaný predchádzajúcimi podmienkami a okolnosťami, ani vnútornými ani vonkajšími. Tieto môžu človeka ovplyvniť do určitej miery, avšak nemôžu ho nútiť. Každý determinizmus znamená, že činnosť je vedená nutnosťou.
Rozhodnutie vôle je závislé na rozumovom súde. Vôľa nemôže nič iné chcieť než to, čo posúdi rozum ako dobro. Vôľa totižto nemôže chcieť zlo ako zlo. Vôľou nemožno niečo chcieť, nakoľko to bolo poznané ako zlé (zlo), ani sa k niečomu stavať negatívne, pokiaľ a nakoľko to bolo poznané ako dobré (dobro). Dôvodom je, že dobro je definované (v aristotelovskom zmysle slova) ako to, čo je žiaduce. Vôľou možno chcieť niečo zlé, nakoľko sa to pre nás stáva žiaduce, čiže natoľko, nakoľko sa nám to javí, možno aj klamlivo, ako dobré (ako dobro). Tak trošku i s úsmevom môžeme povedať, že keď zať vraždí svokru, isteže to nie je dobré konanie, viac-menej tým sleduje isté subjektívne dobro, ktorým môže byť napríklad pokoj v dome. Berúc však do úvahy vraždu ako zlo, tak ani úmysel pokoja v dome ju nerobí objektívne dobrým. Takýto čin je teda morálne zlý, je hriechom.
Prečo si človek vyberá vždy dobro? Pretože príťažlivosť dobra vychádza z povahy samotného dobra. Aristoteles tvrdí, že dobro je to, čo chcú všetci dosiahnuť. U ľudskej vôle záleží na predchádzajúcom súde intelektu, ak je súd slobodný, potom i vôľa je slobodná. Ľudské úkony, kde zasahuje vôľa, sú konkrétneho rázu. A tu je treba rozumných zásad, pretože rozumné je totožné s ľudským, a preto primerané človekovi. Súdi rozum, ktorý pripomína všeobecne platné zásady, zvlášť v užívaní zásad v konkrétnom konaní vedie k uvedomeniu zodpovednosti za čin. Existujú pohnútky, ktoré pôsobia na vôľu. Ani objektívne z vecí, ani zo subjektívnych dôvodov, nič nutne nepohne vôľou. Ak preváži niektorý z dôvodov pre jednu stranu, môže sa napríklad v uvažovaní zmeniť v poslednú chvíľu v opak. Vôľa nie je nutne determinovaná pre jednu vec. Inak je tomu, ak je veľká prevaha dôvodov pre jednu stranu, napríklad súhlasiť s niečím ako s pravdou pre jej zrejmosť, tým je vôľa determinovaná zrejmým súdom o veci. Ak je pravda zrejmá, nie je dôvod pochybovať o jej pravdivosti, a tým o dobre. Vôľa môže byť determinovaná subjektívnymi pohnútkami, napr. príťažlivosťou alebo odporom k veci, vôľa dá súhlas, s vedomím nenutnosti, z vlastného rozhodnutia. Ďalej vôľa môže byť determinovaná aj predchádzajúcimi skúsenosťami – poznaním. Z toho a iného vyplýva, že vôľa patrí k intelektu. Intelekt je nutne, zo svojej povahy, sprevádzaný a charakterizovaný vôľovou schopnosťou, takže rozumová bytosť je zároveň bytosť vybavená vôľou. Ale vôľa nie je to isté ako intelekt, pretože rozum spoznáva atraktivitu veci, avšak vôľa vec chce (resp. nechce). Teda navzájom sa rozum a vôľa líšia v predmete.
Schopnosťou vôle je sloboda. Vôľa je slobodná v tom zmysle, že za rovnakých okolností môže tú istú vec buď chcieť alebo nechcieť. Zvieratá túto schopnosť nemajú, preto je ich správanie determinované súborom všetkých daných fyzikálnych okolností (hlad a iné). Nekonajú slobodne, ale podľa prirodzeného inštinktu. Sloboda má základ v intelekte. Svätý Tomáš Akvinský uvažuje takto: „Musí sa povedať, že človek nevolí nutne. Človek môže chcieť alebo nechcieť, konať alebo nekonať, môže chcieť to alebo ono, činiť to alebo ono. Dôvod sa nachádza v samotnom rozume. Čokoľvek môže rozum poznať ako dobré, k tomu sa môže vôľa zamerať. Avšak rozum môže poznať ako dobré nielen chcenie alebo konanie, ale tiež nechcenie alebo nekonanie. V každom partikulárnom dobre môže rozum uvažovať o akomsi ráze dobra, alebo nedostatku dobra, takže nadobúda ráz zla, a preto môže rozum každé z týchto dobier poznať ako to, čo má byť zvolené, alebo ako to, čoho sa treba vyhnúť.“ (Summa Theol. I-II, q 13, a. 6)
Ako je to potom s Bohom, ktorý je Dobrom samým? Akékoľvek poznanie v našom živote tu na zemi je obmedzené. Potom aj Boha, ktorý je Dobro samé, poznávame obmedzene, a to už vôbec nie v jeho plnosti. Boh totižto môže aj trestať a napríklad i z tohto hľadiska sa môže javiť ako zlý. Preto ho možno odmietnuť. Vo večnom živote však dokonalosť poznania Boha prinesie so sebou i poznanie neobmedzeného dobra nezaťaženého akýmkoľvek nedostatkom. Boh je totižto úplne dokonalý a nemá v sebe žiadny nedostatok a naše poznanie bude v tom stave dokonalé. Preto sa človek po smrti pohliadnuc na Boha nemôže obrátiť a od Boha odpadnúť. Teda ten, kto už vidí Boha, nemá slobodu od Boha odísť, pretože človek prirodzene po dobre, v tomto prípade po najvyššom Dobre – Bohu, túži.
Sloboda je dôsledkom rozumu, pretože súd intelektu o tom, čo sa má konať, nie je determinovaný k jednej možnosti. I keď je sloboda dôsledkom rozumu, slobodu pripisujeme vôli. Ak je vôli predložená nejaká vec ako dobrá, vôľa k nemu smeruje nutne. Ak však intelekt usúdi vec ako nedobrú z akéhokoľvek hľadiska, vôľa môže odmietnuť, alebo prijať takýto súd (chcieť – nechcieť). „Vôľa je slobodná v tom zmysle, že jej akt znamená inklináciu vychádzajúcu z vnútorného princípu.“ (Summa Theol. I-II, q 6, a. 4) Z toho vyplýva, že sloboda vôle nemôže byť definovaná iba možnosťou voliť, ale možnosťou vybrať si dobro. Potom teda akt vôle je slobodný natoľko, nakoľko nie je determinovaný vnútornými príčinami, t. j. príčinami odlišnými od vôle samej.
Podľa istých filozofov je jeden z významov slobody aj ten, že človek je slobodný vtedy, keď má silný príklon k tomu, čo ho zdokonaľuje.
Opakom slobody je nutnosť. Nutnosť je vymedzenie, determinovanosť k jednému. Sloboda voľby je podľa všeobecného presvedčenia propriovou vlastnosťou ľudskej vôle. Tomuto presvedčeniu odporujú deterministi, ktorí učia, že vôľa je nejakým spôsobom vymedzená, čiže determinovaná k jednému – a to buď psychologicky, alebo fyziologicky, alebo mechanicky. Psychologický determinizmus učí, že vôľa je determinovaná k jednému silnejšiemu motívu, väčším dobrom. Fyziologický determinizmus chápe determinizmus vôle ako reflexnú reakciu nutne vyvolanú podnetom. V rámci mechanického determinizmu je vôľa považovaná za telesnú silu, podrobenú zákonom mechaniky. Teologický determinizmus (Kalvín) tvrdí, že vôľa je determinovaná Božím pôsobením. Avšak toto treba vyvrátiť tvrdením, že Boh pôsobí na tvory v súlade s ich prirodzenosťou, a tak svojím vplyvom stvoreným veciam slobodu neodníma, ale naopak im ju dáva. Deterministi sú v zásade aj materialisti a panteisti, ktorí chápu všetky udalosti ako aspekty nutného vývoja Absolútna. Okrem toho determinizmus ničí všetku mravnosť pripísanú ľudským činom, každú zásluhu a previnenie.
Jedným z dôkazov existencie slobody je i aposteriórny dôkaz jej existencie. Z evidentného svedectva vedomia je zrejmé, že každý človek si uvedomuje, že mnohé (veci) chce tak, že by to tiež chcieť i nemusel, alebo že by to mohol chcieť inak. Toto svedectvo je dostatočne vierohodné, pretože potvrdzuje možnosť voľby. Ďalším dôkazom je skutočnosť neprípustných dôsledkov opačnej náuky – determinizmu. (Jeho dôsledky sú opísané na inom mieste v tejto práci.)
Vôľa je ale predsa len niečím determinovaná, a to posledným praktickým súdom, ktorý má vo svojej moci. Preto je determinovaná slobodne, t. j. determinuje sama seba tým, že si volí tento (posledný, t. j. praktický) súd ako posledný. Praktické poznanie, t. j. praktický súd sa preto nazýva tiež posledným, pretože po ňom ihneď nutne nasleduje slobodný úkon vôle. Aby bol úkon vôle skutočne slobodný, je absolútne nutné, aby mala vôľa tento posledný súd vo svojej moci. Teda vôľa hýbe rozum k rozvažovaniu, k uvažovaniu o veci z rôznych strán a vôľa je príčinou toho, že rozum nakoniec zostane práve u tohto určitého súdu. Vôľa by mohla primäť rozum k tomu, aby vec uvážil ešte z inej stránky. Keď teda vôľa svojou voľbou determinuje posledný súd rozumu, dáva svojmu úkonu sama určujúcu formu, a tak slobodne koná určitý voľný úkon. Keby rozumu v rozvažovaní niečo zabránilo, napríklad nával vášne, potom by bol jeho súd (posledný, t. j. praktický) determinovaný k jednému a úkon vôle by sa stal neslobodným.
Vieme, že žijeme veľmi málo svoju vnútornú slobodu. Prežívame svoju závislosť na okolí. Vnútorná sloboda ducha je nezávislosť na tom, na čom človek závislý byť nemá, napríklad na svojich emóciách, vášňach, afektoch... Sloboda však nevylučuje, ale naopak predpokladá závislosť na niečom, napríklad na autorite, na mravnej zákonitosti, pretože touto cestou dochádza človek k svojmu zdokonaleniu, k uvedomeniu si svojej vlastnej slobody pre výber dobra, k ovládaniu seba, k vnútornej sile a k uplatneniu svojej osobnosti.
Možnosť konať zlo – defekt – nie je výrazom slobody, ale slabosti vôle.
Mali sme možnosť pozorovať, čo sloboda je, z čoho vychádza a čo predpokladá. Popretie slobody má veľmi fatálne následky. Bez slobody sa stráca hlavný predpoklad pre morálku, determináciou vôle sa pretvorí sloboda na nutnosť. Kde sa stratí morálka, tam možno poprieť už aj existenciu ľudských práv. Veď, ak človek nemá možnosť výberu, tak potom daný čin robiť musí, a tým sa stratí povinnosť rešpektovať práva druhého, a to i základné ľudské práva vychádzajúce z ľudskej prirodzenosti. Sloboda má teda následný vplyv nielen na etiku a etické konanie, ale i na morálku.
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
GREDT, J. 2009. Základy aristotelsko-tomistické filosofie. 1. vyd. Praha: Kristal OP. 583 s. ISBN 987-80-87183-09-0
HABÁŇ, M. 1981. Filozofická anthropologie. Roma: P. U. G., Italy 162 s.
LETZ, J. 1994. Filozofická antropológia. Bratislava: Charis s r. o., 153 s.
ISBN 80-88743-07-9MACHULA, T, FILIP, Š. 2010. Tomizmus čtyřiadvaceti tezí. Praha: Kristal OP. 228 s. ISBN 978-80-87183-28-1
PEROUTKA, D. 2012. Tomistická filozofická antropologie. 1. vyd. Praha: Kristal OP. 2012. 197 s. ISBN 978-80-87183-42-7
